Už dávno si mi sľúbil, že Ty sa ma budeš dotýkať svojou láskou, a ja to budem premieňať na písmená a slová. Aby si sa mohol dotýkať aj iných. Každého, každú jednu bytosť si tak stvoril. Aby nejako odrážala Teba. Si nemenný, ale si rozmanitý. A tak to robíš na tisíc spôsobov. Dotýkaš sa ľudí, a cez nich ďalších a ďalších. Chceš, aby sa Tvoja láska šírila. Chceš, nech To, aký si, žilo a putovalo a prúdilo všetkými možnými cestami, spôsobmi, prostriedkami do sveta okolo nás. Cez písmená. Cez hlasné, aj menej hlasné slová. Dokonca aj cez ticho. Cez hudbu. Rýchlu aj pomalú. Cez tanec. Farby, maľby. Ale aj cez koláče, vône a chute. Cez rozhovory. Načúvanie. Vedenie. Cez slzy a smiech. Cez dotyky… My to sme. My sme nositelia Tvojej lásky. Nás ňou objímaš a dostihuješ stále znova a znova, neúnavne, ako ten najlepší, verný, milujúci Otec. Hovoríš cez nás tie najúžasnejšie veci a príbehy, keď Ti to dovolíme. A vtedy nás robíš tými najšťastnejšími bytosťami na svete. Keď sme Tvojimi predĺženými rukami. Srdcami. Ústami. Očami. Prstami… Keď v nás tepe to, čo si do nás vložil. A musí to von. Musí, skrátka musí… A keď to prúdi, tak žijeme. Vieme, kto sme. Sme plní. V Tvojej plnosti… Každému si dal iné povolanie. Niekomu dáš zapisovať Tvoju lásku. A niekedy sa z tej cesty načas stratíme. V zhone „povinností“, o ktorých sme uverili, že sú dôležitejšie ako to, čím si nás stvoril. V tlaku okolia, že by sme mali prestať blbnúť, vymýšľať, fantazírovať. V strachu z toho byť – „too much“. Robiť niečo inak. Inak nádherne, a presne tak, ako si to Ty naplánoval… Začneme spochybňovať Tvoj hlas. Tvoje vedenie. Necháme sa presvedčiť, že predsa až taký dobrý, až taký osobný Ty nemôžeš byť… Zapadneme do rutiny. Do nekonečne dlhých „to do“ listov, ako byť tým správnym a dokonalým Božím dieťaťom…. A… tak vysycháme. Lebo sme zanevreli, zabudli, odložili do zadných šuflíčkov to, čo si Ty spieval, keď si nás tvoril. Čo si nám vpísal do srdca. … Na čo sme chceli zabudnúť, alebo postupne stíšili. V strachu z toho, čo na to svet…
Áno, chce to aj trošku prekonať strach spievať pieseň, ktorú ti Stvoriteľ dal na pery, písať to, čo ti vnukol do srdca. Lebo to je často niečo „príliš“. Lebo Boh JE príliš. „Príliš dobrý. Príliš milujúci.“ Niekedy až nepredstaviteľne dobrý a milujúci. A robiť všetky tie krásne a dobré veci, ktoré nám hovorí, sa zdá niekedy až príliš trúfalé… Ale On nás stále volá tie strachy prekonať. Vidí, že sme možno niekde zablúdili. Unavili sa. Rezignovali. Začali skrývať ten oheň. Ale je stále pri nás. A dúcha do pahreby. A hovorí – poď, poď, kam ťa Ja volám… Poď, ver, rob, čo ti hovorím… A v tej najmenej očakávanej chvíli, keď sa ti zdá, že si celkom prázdny a stratený, unavený a vzdialený, ti ťukne do srdca a pripomenie, čo ti tam vložil. Pripomenie ti, akým ťa stvoril, a kam ťa volá… Do každého také niečo dal. Niečo – kúsok svetla, ktorým vie osvecovať ďalšie srdcia. Takým spôsobom, aký len On mohol vymyslieť. Ak sa ti zdá, že si to stratil, pýtaj to. Chci to. Maj hlad. Po Jeho láske. Po Jeho dotykoch. On na nič viac nečaká, ako ukázať ti to. Jeho lásku v tebe a to, ako ju môžeš dávať ďalej…
