Pred pár dňami som sa počas evanjelizácie v parku mala možnosť chvíľu rozprávať s mladou dievčinou, ktorá sa nazývala – „čarodejnica“… No, rozprávať… Dievča, veľmi pôvabné a na prvý dojem aj inteligentné a silné, sa od začiatku voči nám celkom „obrnilo“, mala jasný odmietavý postoj voči kresťanstvu, chvíľami aj posmešný. Napokon vyhlásila, že nám absolútne nemôže veriť, pretože ak sa niekto takto upiera na niekoho vyššieho – na Boha – znamená to, že nemá ani štipku sebaúcty, sebalásky a sebadôvery…
Neskôr mi to stále vírilo v hlave. Áno, vidím to okolo seba. Ľudia, najmä mladí ľudia doslova hladujú, bažia po sebaláske, sebaúcte, sebaprijatí. Chcú na tom stavať, budovať svoj život. A je to vlastne celkom v poriadku, je to úplne logické, pochopiteľné a je to známka zdravého pudu sebazáchovy. Sme ako spoločnosť, ako svet doslova zvalcovaní najrôznejšími druhmi odmietnutia, neprijatia. Niečo sa niekde – už na začiatku – riadne pokazilo. A následky toho sa nabaľujú a nabaľujú a my sa zráňame, nesieme stáročné ťažoby, bremená, hriechy, putá, a dochádza k hrozným podobám odmietnutia a neprijatia od tých najbližších, od ktorých sme čakali útočisko, lásku, úkryt, ochranu. Často už v najmenšom veku. Často ešte než sme sa vôbec prvý raz nadýchli…
Jasné, jasné, že tak utekáme za láskou a prijatím. Niekde hlboko vnútri cítime, že to je „tá vec“, pre ktorú sme boli Bohom stvorení a zrodení – ľúbiť, byť ľúbení, patriť, mať vzťah… A keďže okolie nás sklamalo, sme presvedčení, že láska k nám sa nachádza jedine vo vnútri nás. Sebaláska. Sebaprijatie. Je to o nás. To my musíme byť tá sila. To na sebe postavíme ten zmysel života, to zo seba urobíme ten prameň… Nečudujem sa, že je tu okolo nás svet plný ezoterických, pokrivených učení, techník, „stopro zaručených“ návodov, ktoré sľubujú získanie tej pravej sebalásky… Len reagujú na dopyt sveta. Na dopyt ľudských sŕdc. Koučovia. Mentori. Guruovia. Lídri. Rečníci a majstri sebarozvoja…
Je mi to niekedy strašne ľúto, keď vidím všetku tú úpornú snahu. Na internete, v „múdrych“ knihách, kurzoch, seminároch, či v parku – v podobe mladej dievčiny, ktorá hľadá lásku k sebe tým, že si hovorí čarodejnica… Je to ohromná energia stavania lásky na vode. Bez Toho, ktorý s tou láskou prišiel… Poznám to. Tiež som ju „tam“ hľadala. Strašne úporne. Do zomretia. Všade. Ako zmyslov zbavená. …. Keď je duša, srdce a myseľ človeka nejakým spôsobom zasiahnutá tým, čomu sa hovorí duch neprijatia (s čím vám prichádza do života ´pekná´ cházka a zberba ďalšej temnoty – vina, hanba, otroctvo, sirotstvo, strachy, úzkosti, vyčerpanie, horkosť…), hýbete sa vo svete a medzi ľuďmi často motivovaní tým, že ste sami príťaž, bremeno. Že ste niečo nepatričné. Bradavica, vyrážka. Vírus. Nepodarok. Bremeno. Omyl… Áno, aj takéto kruté to na dne vašej duše môže byť… A chcete niečo robiť a robiť a robiť, dokazovať, slúžiť, napĺňať všetky možné potreby okolia, na dvesto, tristo a osemsto percent, aby ste to ospravedlnili, zmazali, vyčistili Vanishom, aby ste to vykúpili, zaslúžili si… A je to nekonečné. A je to smrteľné. A vedie to cez rôzne komnaty ezoteriky, od jedného gurua k druhému, od jedného semináru a kouča k desiatemu a dvadsiatemu a…. Na konci môže byť nič. Na konci môže byť totálne vyčerpanie. Môže tam byť choroba. Smrť. Úplné zlomenie. Úplná rezignácia. Vzťah, ktorý vás totálne zničí. Sebadeštrukcia…. A pritom na začiatku bol hlad po sebaláske. Strašne ste hľadali v sebe – izolovaných a nezávislých od všetkého – tú lásku. Tú hodnotu…
Prečo to píšem? Lebo som tam bola. Lenže nič, nič, nič – a ešte raz nič!!! – mi nedalo odpoveď, protiliek na tú dieru v duši a srdci. … Iba MILOSŤ. Ktorá prišla v odpovedi od Stvoriteľa. Odpoveď, ktorá bola taká zarážajúca, ohromujúca, pritom hovorila jemným, tichým hlasom. Hlasom lásky. Prijatia. Skutočnej identity. Odpoveď, ktorá jediná dokázala čeliť tej obrovskej prázdnote! Odpoveď, ktorá prišla a zmyla špinu, rany. Krv, pot, blato. Ako keď sa z nevľúdnej ulice ocitnete razom v luxusnom voňavom wellness-kúpeli, kde sa o vás starajú. Už nemusíš hľadať. Už to nemusíš vyťahovať z iných ľudí, guruov, koučov, tisícov druhov učené a duchovna… A už vôbec to nemusíš vyťahovať zo seba…
JA SOM TO! Tá odpoveď. Ja patrím do tých medzier v tvojich útrobách. Do tých hlbočín. Do tvojich rán. Som zem pod tvojimi nohami a nebo nad tvojou hlavou. Som ten, ktorý ťa stvoril. A hovorím ti, že „ja som stvoril tvoje útroby, utkal ťa v lone tvojej matky… Moje oči ťa videli, keď si bol v zárodku, v mojej knihe boli zapísané všetky tvoje dni, keď ešte nebolo ani jedného z nich…“ A tam Boh nekončí. Hovorí nám tiež, že nás „poznal skôr, ako nás utvoril v lone matky.“ Hovorí ti, že „si ťa vyvolil ešte pred stvorením sveta“. Hovorí ti, že „si Jeho dielo, stvorené v Kristovi Ježišovi na dobré skutky, ktoré On vopred pripravil, aby si v nich žil…“
Wau!… Až tu som sa konečne zastavila. Z hľadača sa stal „spočinuteľ“. Spočinula som v Božej láske. Konečne som dostala odpoveď. Palivo do žíl. Výplň do srdca. Aha. Tak to Ty si ma chcel. Ty si ma vytvoril. Ty si vysvetlenie mojej existencie. Ty si dôvod. Ty si zmysel… To Ty si tá láska!!! K Tebe patrím. To je identita môjho života. Nedotknuteľná. Nevyžadujúca žiadne „dorábanie“, dopĺňanie, zdokonaľovanie. Ani vykúpenie! Ty si urobil všetko, keď si ma stvoril a keď si poslal Ježiša Krista, aby zomrel za mňa. Zaplatil všetko! Očistil všetko. Odčinil všetko. A ja som to prijala… To je moja hodnota. Ty si moja hodnota…. Veľmi by som chcela, aby to vedela aj tá mladá „čarodejnica“. Že vôbec nemusí stavať na „čarovných“ silách v sebe. Že nemusí byť „čarovná“, aby mala hodnotu. Že nemusí týmito nezmyslami prekrývať, prebíjať rany a prázdnoty a temná v sebe, ktoré zúfalo volajú po niečom. Vyššom, lepšom. Dokonalom. Čo jediné dáva odpoveď na to, ako sa milovať. Sme tu z Tvojej lásky. Utkaní z Tvojej lásky. Súčasťou Tvojej lásky. Vykúpení Tvojou láskou. To stačí…
