Áno, Boh je nadprirodzený. Áno, je dokonalý. Je všadeprítomný a vševedúci. Ale niekedy akoby sme zabúdali, že aj keď toto sú Jeho neoddeliteľné atribúty, neznamená to, že sme takí aj my. A On to dobre vie. A Jeho láska k nám sa môže prejavovať – a prejavuje! – aj v celkom malých, prirodzených, často veľmi neduchovne a nedokonalo pôsobiacich veciach. Ak sme rokmi „majstri“ v tom, že duch odmietnutia nás doviedol k odmietaniu samých seba a akejkoľvek našej stránke, dokážeme tvrdošijne odmietať aj to, kde sa práve v živote nachádzame. A nahovárame si, že keď práve k nám Boh nehovorí tak, ako v Biblii k Mojžišovi, tak sme nehodní, neschopáci, lúzri, ktorí s Ním nevedia komunikovať, robia „osudovú chybu“ a musia to okamžite, zo sekundy na sekundu zmeniť a napraviť svoj vzťah s Bohom.
Áno, v našom sebaodsudzovaní a potláčaní sa dokážeme niekedy cítiť vinní aj za to, že všade okolo nás nie sú od rána, ako otvoríme oči, horiace kríky, neotvára sa pred nami more, náš účet neskočil z nuly na milión, že všade okolo seba nevidíme poletovať anjelov, ktorí zázračne razia chodníky a všetko v našom živote sa zmenilo zázračne – čiže duchovne – ako mávnutím prútika… Niekedy v našej „hyper-viere“ nakladáme na seba prílišný tlak akejsi zmesi preduchovnenosti, perfekcionizmu a večného sebaodsudzovania: “No tak, to nestačí! Pozri sa na Mojžiša! Pozri na Daniela, na Jána, na Ježiša!!!!…”
…Aby som nebola zle pochopená. Ja absolútne verím v zázraky a Boha zázrakov. Absolútne verím, že ako veriaci sa pohybujeme v oblasti nadprirodzeného. Absolútne verím, že máme hľadieť na Mojžiša, Daniela, Jána aj Ježiša ako našich rodinných príslušníkov z toho istého cesta a Ducha. A ako sám Ježiš povedal – budeme robiť veci väčšie… Chce, a aj my to máme chcieť, aby sme išli stále dopredu, lepší, dokonalejší, svätejší, za lepším. To je všetko absolútna pravda. Všetko je možné. Lebo Bohu nič nie je nemožné.
No keď je to tak, keď Mu nič nie je nemožné, je vševedúci a láskavý, pripustime teda, že On najlepšie vie a chce, aby boli niektoré veci v našom živote zmenené postupne. Možno pomalšie (ako sme si predstavovali). Krok za krokom. Stabilnými, rozumnými, pevnými, účinnými krokmi. Chce nás silnými – On viac ako ktokoľvek iný. Chce nás múdrymi. Chce nás šťastnými. Chce nás vyrovnanými. Slobodnými. S naplneným, zmysluplným, radostným a zdravým životom. No preto je niekedy potrebné vidieť a zažívať čosi iné ako okamžité ohňostroje, horiace kríky, hromové zmeny, zemetrasenia a divy divúce… Chce, aby sme sa pozreli – spolu s Ním – hlbšie. Do ticha. Chce, aby sme poznali, že je tu, aj keď nehoria kríky. Aj keď ešte neprišiel ten milión. Aj keď sa nedeje všetko naraz. Aj keď to niekedy vyzerá smiešne. A tak veľmi nedokonalo… Chce, aby sme si uvedomili, že dávno je v našich dňoch. Možno oveľa nenápadnejšie, ako sme si mysleli.
Pretože presne o tom to je. Ako ho môžeme a túžime vidieť v horiacom kríku a ohňostroji divov, keď ho nedokážeme vidieť v našom „normálnom“ živote? V každodenných maličkostiach?— V tom, ako nás kedysi zdvihol z blata zániku? V tom, že dýchame? Aj dnes?… V tom, ako nám tisícimi drobnými vecami rozradostňuje deň a život? A nemýľte si to, prosím! Netlačím na to, aby sme Boha zmenšili do priemernosti a obyčajnosti. Je všetko, len nie priemerný a obyčajný! Netlačím, aby sme sa vzdávali snov a túžob a veľkých cieľov! Aby sme prestali veriť na zázraky! Nie a nie a ešte raz nie! Ja tlačím na to, aby sme na seba prestali tlačiť. Duše kedysi raz (alebo veľakrát) odmietnuté, ktoré sa naučili odmietať všetko na svojom živote a na sebe. Netlačme na svoju duchovnosť. Netlačme ani na svoj vzťah s Bohom. Uvoľni trochu tú päsť a tú zamračenú tvár. Je tu. Stále. On lepšie ako ty vie, čo zvládneš a za ako rýchlo. Tak prečo sa obviňuješ? Prečo odsudzuješ tých tisíc vecí, kde všade ešte nie si a čo si ešte nedosiahol? …
A sme zasa pri tom. Duch odmietnutia. Najhoršia rakovina duše. Dokáže všetko premeniť na popol. Ničiť identitu, radosť, ľahkosť, slobodu, energiu, nádeje a ciele… Dokáže pôsobiť po rokoch. Prestrojený za všetko možné. Aj za duchovnú usilovnosť, za cieľavedomosť, za múdrosť. Skrýva sa všade. Aj v tom, že nedokážeme zo seba zložiť ten ohromný tlak. Duchovný tlak. Takto by mal vyzerať môj vzťah s Bohom, aha, veď Mojžiš… Tu som už mala byť. Ako to, že Ťa nepočujem, Bože? Ako to, že tu som sa zasa pomýlila? Ako to, že so mnou to nie je tak, ako sa to píše v tejto knihe? Ako to, že toto som nezvládla? Ako to, že môj život je taký normálny? Ako to, že si dovoľujem tešiť sa z rannej kávy, dažďa v parku, vône nového mydla,… Jááááj? Čo hovoríš, Pane? Že (aj) toto si Ty? Táto radosť? Tieto drobnosti? Že si so mnou (aj) v týchto dňoch? Aj keď nehoria kríky? Aj keď hrom neduní? Aj keď sa na „raz-dva-tri“ neotvorilo more? Že ma vidíš? Nedokonalú? Že ma vedieš? Presne vieš kam a ako?….
Ufff, cítite tú úľavu? Padajú kamene perfekcionizmu. Aj to je on. Duch odmietnutia. Chce nás obrať o všetko. O radosť. Aj o vzťah s Bohom. Tým, že nám bude nahovárať a klamať, že nie, v parku v daždi, pri rannej káve, v úsmeve druhých ľudí, ktorí nám podali ruku, tam určite Boh nemôže byť! To je predsa tak strašne málo! …. Duch odmietnutia nám nehovorí – chci viac! On nám hovorí – stále je to málo! Stále je VŠETKO málo! A nikdy nebudeš (mať) dosť! Si málo. Tvoj vzťah s Bohom je málo. Slabotáááá. Hanbi sa. Cíť vinu. Odsudzuj sa, no, poďme, sekaj tú hlavu, zas a zas…
Boh nás nikdy neodmietol. Nikde, nikoho, pre žiadny dôvod. Máš nádherný vzťah s Bohom. Lebo On je Bohom vzťahov. Nevie nemať vzťah. Keď naňho voláš, miluješ Ho a túžiš po Ňom, nemôžeš s Ním nemať vzťah! Len sa trochu zastav, nadýchni, upokoj a nechaj Ho sňať tú oceľovú guľu perfekcionizmu, ktorá ti nedala dýchať a vidieť všetku Jeho lásku okolo…
Ilustrácie: Frances Coch, Next Step Disciple
