Často si vlečieme životom neviditeľné závoje, slučky okolo krku, o ktorých ani nevieme, na pol úst vypovedané slová, do srdca zabodnuté sľuby, na ktoré sme možno už aj zabudli… No ony sú tu, vlečú sa s nami, alebo skôr za nami, ako olovená guľa, ťahajú nás späť do minulosti, gniavia dych, oberajú o slnečný výhľad, o všetky tie farby života, ťahajú nás do módu prežívania, ukrývajú pred nami naše sny, túžby, nádeje…
Raz si mi vyjavil, že som časťou svojho Ja ešte stále v búrke, ktorá sa pred rokmi prehnala mojím životom a spustošila, čo sa dalo. Jasné, prežila som. Bol poupratovaný hlavný neporiadok, boli urobené všetky opatrenia, aby sa dalo ísť ďalej. Zaplátané hlavné diery, doplnené zásoby, utesnené okná… A predsa. V tom zjavení si mi pripomenul, že s celou tou hŕbou úzkostí, únavy, strachu, desu, napätia, ale aj sklamania, hanby, porazenectva a lúzerstva, ktoré so sebou búrka do môjho života priniesla, udrela na moju dušu, myseľ, nervovú sústavu tak silno, že som si v jednom tajnom kútiku srdca v istej chvíli povedala: „Bože, ľahšie by mi bolo už snáď aj nežiť, ako niesť toto všetko…“
Bol to zúfalý povzdych trosečníka, ktorý sa po tajfúne obzerá okolo seba a zdá sa mu, že nemá v rukách nič, iba strašne horkú pachuť v ústach, diery na srdci a duši a v dňoch pred sebou ohlušujúco desivé prázdno. Prežila som, ale budúcnosť ma desila, bolela, ťažila. Nemala som ani gram sily do nej vykročiť.
Nikdy som sa vedome a nahlas, plnou mysľou, vôľou, a už tobôž nie nejakým činom nerozhodla „nežiť už ďalej“. No nejaká unavená, skrúšená a vyhasnutá časť môjho srdca takému niečomu prikývla, išla sa tomu poddať. A tento pocit zavládol v mojich dňoch. Táto myšlienka bola vpustená do mojich útrob. Vrhla velikánsky tieň na môj ďalší život.
Nevedela som to. Nevedela som, že som časť svojho srdca, duše a života nechala takto zomierať. Veď som „normálne“ fungovala, hýbala sa, dýchala, žila, usmievala, komunikovala, bola schopná plniť úlohy, zvládať plus mínus všetko, čo život prináša…
A aj tak. Jedna kontaminovaná kvapka jedovatého presvedčenia sa už dostala do obehu. A všetko tým znečistila. Jedno zlorečenie proti životu. Jedna myšlienka, nevyslovená túžba, ktorú som s tým povzdychom natiahla do pľúc a zasekla sa tak v akomsi „položivote“…
Boh mi to zjavil v období, keď ma pozval do akéhosi „generálneho gruntovania“ duše, keď som ho prosila, nech zo mňa sníme už všetko, čo tam nemá byť, uzdraví, očistí, odhalí, nech preskúma moje srdce a dá mi posvietiť na všetko, čo ma brzdí, gniavi, šarapatí v tele, mysli aj živote.
Ukázal mi toto. Životom sa mi prehnal besný tajfún a rozkýval moju loďku tak silno, až sa mi zdalo, že som nad svojím plavidlom celkom stratila kontrolu a unáša ma niekam do neznáma (Sk 27,15). Musela som počas tej búrku povyhadzovať veľa nákladu (Sk 27,18), veľa som postrácala, zahodila, obanovala.
Strach, napätie, únava z nekontrolovanej plavby v loďke zmietanej sem a tam, ale aj zármutok a poníženie zo všetkých tých ničivých dôsledkov a toľkých postrácaných vecí dovolili vniknúť do srdca tej myšlienke – „lepšie, keby už nebolo nič, ako toto…“
Ale Boh – halelujah! – je Bohom iba dobrých koncov! Ukázal mi všetko toto nie preto, aby som smútila, hanbila sa a cítila sa vinná. Naopak. Vyzval ma, že ma chce od tohto jedovatého dusivého sľubu odľahčiť. Že Mu ho mám odovzdať a nechať Ho naplniť moje srdce novou nádejou. Ľahkosťou. Prísľubmi zajtrajška. Strhnúť temný závej tohto ťaživého paktu, aby sa mohol do duše vliať nový život. Poupratovať aj posledné smeti po ničivej búrke. Vniesť do mojej mysle opäť pokoj, o ktorý ma následky búrky a môj „sľub neživota“ oberali…
Pavol v strašnej búrke na Galilejskom mori, hoci prichádzajú o náklad a sú v hrozivej situácii, napokon aj tak povie len toto: „Majme pokojnú myseľ! Nik z nás nepríde o život!… VERÍM BOHU, ŽE BUDE TAK, AKO POVEDAL!“ (Sk 27,22-25)
Niekedy je trochu ťažšie pozbierať sa z následkov tajfúnu. Niekedy to trochu trvá, zamotáme sa, necháme, vedome či nevedome, otrasy z neho pôsobiť v našich životoch aj ďalej… Tajfún už odišiel, no my mentalitou, pocitmi, či jedným „nenápadným“ sľubom proti životu zostávame v tajfúne.
Naše myšlienky a slová môžu byť veľmi zradné, ak ich nemáme pod kontrolou. Boh má pre nás iba dobré zajtrajšky. No na to, aby sme sa ich chopili, musíme zosúladiť naše srdcia a myslenie s Jeho pravdou. Tak, ako Pavol – VERIŤ MU, ŽE BUDE TAK, AKO POVEDAL. A na to, aby sme Mu plne uverili, musíme sa vzdať všetkých sľubov, zmlúv, paktov, zlorečení a kliatieb, ktoré sme mohli na seba uvaliť aj takouto nechcenou myšlienkou, ktorá nás v tajfúne prevalcovala.
Boh sa nehnevá. Boh nás za to nesúdi. Len chce, aby sme si našli čas s Ním, otvorili Mu ako dobrému Ockovi srdce a dali Mu všetko, čo tam už dávno nemá byť. Čo brzdí naše dni, budúcnosť, dusí nás, oberá o sny, radosť a pokoj. Búrka sa skončila, človeče, a Boh ťa chce viesť ďalej, dôveruj Mu.
obr: Lorenzo Pasquali, Olga Darchyuk
