Občas, v príjemnom tichu, kde viem nájsť Tvoj hlas a lásku, ma to znovu a znovu premkne: Som šťastná za všetko, čo som prežila! Som šťastná za svoj životný príbeh, smerujúci až k Tebe, pretože vidím, znovu a znovu, každé ráno a každý deň, ako sa svojou rukou lásky a milosti dotýkaš všetkého, čo ešte pred niekoľkými rokmi vyzeralo ako skaza, ruiny, prach a popol. To, čo bola najväčšia, neznesiteľná bolesť, Ty premieňaš na tie najláskavejšie stretnutia s Tebou. To, čo vyzeralo ako beznádej, hendikep, nespravodlivosť mi Ty ukazuješ ako silu, zázraky, radosť, cestu.
Každá slza, každý pot, každý pád, každá chyba, každý výkrik zúfalstva ma urobil viac a viac otočenou k Tebe. Celým svojím srdcom. Každým svojím dychom. Dychtiacu po Tebe. Závisláčku na Tvojej láske…
Všetko, čo mi bolo odobrané inde, som našla v Tebe. Musela, mohla. S úžasom, úľavou, vďačnosťou a najväčšou radosťou v srdci som zistila, že tam to je – všetko – v Tebe! Všetko, čo som kedy hľadala…
Všetko, nad čím si zlý mädlil ruky, že mi to vzal a navždy ma tým oslabil, mi Ty navraciaš ako najvzácnejší dar. Mám obrovský dar viery a dôvery k Tebe. Za všetko, za každý deň môjho života, každú sekundu v ničote a tme som objavila vo svojom srdci oheň viery, ktorý si tam vložil. Hladnej, detskej, šialenej, absolútnej viery, pri ktorej „ide o život“. Bláznivej, rozprávkovej. Lebo Ty píšeš životné rozprávky. Príbehy s dobrým koncom. S neuveriteľným koncom…
Až Ty dávaš koniec. Ty rozhoduješ, kde bude bodka. Tam, kde svet dáva bodku, Ty hovoríš – nie, toto je len čiarka! Za ktorou príde ešte len to najlepšie!… Kiežby som to vedela už vtedy. Vtedy, keď všetko vo svete a zo sveta na mňa kričalo – toto je bodka. Bodka! Ach, keby som vedela…
Nevedela som. No aj tak sa podarilo vo mne nakumulovať všetku možnú aj nemožnú silu, vieru, nádej, s ktorou som sa zadrapila „niečoho“ mimo tohto sveta, ktorý dával môjmu životu bodku. Niečoho, kde musí byť viac. Kde predsa musí byť to dobré, to podstatné, zmysel toho všetkého…
Áno, vyšla som zo zápasu vo svete ako taký otrhanec. Všetko, čím ma svet lákal, mi napokon aj vzal, zradil ma, vysmial, zrazil k zemi. A dovolím si tvrdiť – o to väčší oheň viery horí v mojom srdci. Všetko, o čo ma svet obral, som v pude sebazáchovy začala hľadať v Tebe ako vyhladované dieťa, ktoré musí a chce prežiť. Všetko som začala stavať od Teba a na Tebe. Chvála Bohu!
Chvála Tebe. Že si ma tak predivne utvoril. V lone matky. So srdcom, ktoré sa bude biť s celým svetom, aby sa napokon rozhodlo biť pre Teba, aby v ňom horelo stále viac a viac ohňa po Tebe. S nohami, odretými a zakrvavenými drsným pobrežím života, aby neprestali utekať znovu a znovu každé ráno a každý večer Tebe do náručia.
S dušou, na smrť vysmädnutou a rozdrvenou búrkami katastrof, klamstiev a hanby, aby v tej rozbitosti našla v sebe silu absolútne sa Ti poddať a kričať každý deň: „Tu som, celá Tvoja, rob, čo chceš!“
Predivne si utvoril môj príbeh – čím slabšia, tým silnejšia v Tebe. Čím viac zašpinená životom, tým belejšia v Tvojej láske. Čím viac zatvrdnuté srdce horkosťou, plačom, nedôverou, zradami, tým ochotnejšie nechať sa hniesť Tvojimi milosrdnými, bezpečnými dlaňami. Čím viac hanby a ubitosti sveta, tým viac sebapoznania a sebaprijatia v Tebe. Čím viac prázdna tam vonku, tým naplnenejšia Tebou…
Ďakujem za každú sekundu minulosti, keď si nado mnou bdel, držal nad každým mojím vlasom svoju pravicu v búrkach a temnách, ukrýval v dlaniach moje srdce, aj keď som to netušila. Aj keď som ho považovala za mŕtve a zničené. Bolo Tvoje. Už vtedy a vždy. Každú slzu si zapisoval, počítal, kládol do hrnčeka Tvojej lásky. Premieňal na vodu života, z ktorej to srdce stále pilo. A žilo. Aj keď nevedelo… Aby to mohlo teraz rozprávať, spievať, biť radostné piesne a rytmy celému svetu.
