Niekedy sa nadránom zobúdzam s čudnými myšlienkami, dojmami, spomienkami. Myslím, že je to nejaká forma vyplavovania podvedomia, minulosti, bolestí, otázok… No keď to človek dobre uchopí, nezačne sa v tom máčať, ale vezme to ako nástroj a smerovku do budúcnosti, dajú sa aj tieto „vyplaveniny“ – aj ak išlo o nejakú ľútosť, bolesť či slabosť – zužitkovať na dobré!
Ja som ráno otvorila oči a mala som pred sebou obraz svojich minulých vzťahov. Katastrofálnych vzťahov. Zlých vzťahov. A ešte horších vzťahov. Zničujúcich vzťahov. Niečo ma nútilo ísť do takých vzťahov. Bola to pre mňa (chorá) výzva. Choď tam, kde nie je láska a ty ju nejako vyrobíš! Ty ju nejako získaš! Ty si ju nejako odrobíš, ty ju nadľudskou prácou, výkonmi, premieňaním sa, pretvarovaním, zapieraním, trpením…RAZ BUDEŠ MAŤ! To je tvoja úloha! Robiť niečo so sebou, aby si získala lásku! Byť taká, a potom ešte taká, a ešte taká, taká, taká…. Tvoja povinnosť je niečo urobiť. Aby ťa prijali. Milovali. Aby si bola hodna….
Takýto vzorec som mala v hlave, v duši, v srdci. Myslela som si, že tak to je vo vzťahu rodič-dieťa, ale aj muž a žena, šéf a zamestnanec, priateľ a priateľ… Potom som ja sama prijala lásku najväčšiu. Dotkol sa ma Boh. Schúlila som sa pod Jeho otcovské krídla. Primkla sa k Nemu. Jeho dcérka… Začala nový život v Ňom. A bolo to dobré. A bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. To najvzácnejšie…
A viete, čo som sa musela aj tak učiť a zvykať si najviac v tejto novej láske? Že ona JE. Bola mi podaná ako na striebornom podnose s Pánom Ježišom na kríži. Celá, dokonalá, úplná, obživujúca, životodarná. Ja som nemusela nič robiť, iba jej prikývnuť. Ja som na ňu nemusela zarábať, iba celkom prehodiť tie závity vo svojej hlave, že jej zdrojom – tej lásky – je niekto iný, kto ma ňou chce premeniť.
S tými obmedzením v hlave, ktoré tam vytvorila nedokonalá človečia podoba lásky často pristupujeme aj k Bohu. Obmedzujeme Ho. Vrháme sa do vzťahu s Ním tak, ako sme to robili u všetkých tých katastrofálnych partnerov. Chceme si krvopotne zaslúžiť, byť pred Ním niekto, kým nie sme, hľadáme v sebe dokonalosť, dvesto percent, vďaka ktorým nás konečne prijme a bude mať s nami vzťah… Chceme niečo pripraviť pre Boha. Okej. Ale najprv prijmime myšlienku, že On už všetko pripravil pre nás! …
Ten ranný obraz ma priviedol až sem. K dokonalej Božej láske. K myšlienke, že úplne uzdraviť svoju minulosť, dušu, srdce niekedy (vlastne, vždy) znamená zanechať to staré. Jednoducho sa rozhodnúť, že Boh to má a vidí všetko celkom inak. Vzťahy, lásku, nás…
Otvor každé ráno po akejkoľvek nočnej chmáre doširoka okná, vyžeň tmu, ťažobu, horkosť minulosti a povolaj do svojich komnát, mysle a srdca pravdu od Boha! Inak sa to nedá. Treba skrátka pustiť klamstvo a chytiť sa pevne (ako bábätko rodičovskej ruky) Jeho slova. Jeho lásky. On je vždy nablízku, aby nám tú pravdu vyjavoval. Len my musíme byť ochotní staré prepúšťať a novým sa napĺňať. Ja som to ráno urobila. Vyplavili sa mi z podvedomia myšlienky na to, aké choré vzťahové a láskové vzorce som kedysi pestovala? Okej, halelujah! Dnes mám novú lásku! Viem, že je to inak! A budem na tom trvať. Aj keď to tak vždy nebudem cítiť. Ale nepustím sa nového. Nepustím sa toho, čo už mám. Pravdy, zažitej na vlastnej koži. Že niekto za mnou uprostred mojej najväčšej temnoty, slabosti a biedy života prišiel, zdvihol ma a len tak na mňa vylial všetku lásku vesmíru… Lebo to tak chcel a mal odjakživa v pláne…
obr: rakliga.hu
