Je to jeden z tých nepríjemných opakujúcich sa motívov snov, ktoré sa občas vrátia, vydesia, roztrasú, pripomenú ako tá najhoršia nočná mora. Kričím na človeka, aby opustil „môj priestor“. Zdvíham hlas ako len viem, hrozím, uchyľujem sa k nadávkam, jasne dávam najavo, aby vypadol, robím všetko pre to, aby som ho z „môjho priestoru“ dostala. No ten človek oproti mne sa len ironicky, jedovato usmieva a dáva mi najavo, že odísť nemieni. A ja s ním neviem hnúť… Raz sa mi dokonca priplietli do jedného z týchto mojich snov aj policajti. Kričala som aj na nich, aby toho človeka z „môjho priestoru“ dostali. No oni len bezradne mykali plecami, že nič nezmôžu… Obrovská bezradnosť a bezmocnosť sa vznášali nad týmito snami. Bezmocnosť ochrániť si svoj priestor, svoje hranice. Po jednom z ďalších takýchto desivých snov som si hneď zrána sadla a dumala. Prečo ma to prenasleduje dodnes. A ako ma tento stále sa opakujúci sa refrén celý život ničil. Nevedieť si ochrániť dom, zamknúť dvere, keď treba, nebyť schopná vytvoriť si bezpečný priestor, kde mi bude dobre a budem môcť poruke mať všetko, čo k svojmu životu potrebujem. Stávalo sa mi to doslova, aj prenesene. Tiahlo sa to mojím príbehom ako bolestivá stopa. Nemať svoje hranice, nemať svoj priestor. Otvoriť všetky vráta na požiadanie, ak niekto vysloví požiadavku, nárok, ak niekto zaplače, začne vydierať, škemrať, hroziť, vyčítať…
Nemať to vedomie, že mám právo zavrieť dvere. Že mám právo povedať – ďalej už NIE! Že mám právo niekoho nevpustiť, aj keď on tvrdí, že to potrebuje… Človek, postihnutý zvláštnymi zákernými diagnózami komplex traumy a spoluzávislosti si v tých najhorších fázach nevie ani predstaviť, že by mohol niekomu niečo aj odmietnuť. Ak niekto hovorí, že potrebuje tvoj priestor, teplo tvojho bytu, perinu, tvoj čas, lásku, pozornosť, životnú energiu…. ak on určil a povedal, že to skrátka potrebuje, aby bol okej, tak ty predsa nesmieš odmietnuť!!! … Dostávala som sa do extrémnych situácií, kde som strácala svoj životný priestor po všetkých stránkach. Bola som zomletá vo vleku divokých príbehov, kde som už dávno nevedela, kde sú moje potreby, pocity, identita, sny, túžby… Práve preto, že som si vôbec nebola vedomá svojich hraníc. Hraníc mojej dôstojnosti, integrity, toho, čo ja potrebujem k prežitiu, rastu, spokojnosti. Ich čiary boli nakreslené možno niekde v podvedomí. A keď boli prekročené, tak som miliónkrát čušala a umlčané slová sa premieňali na vnútornú horkosť, zlomenosť, paralýzu..
A keď som aj nečušala, bolo to často niečo medzi áno a nie. Hlavne, aby sa nikto neurazil. Aj keď žiada môj dom, ale nahnevať ho predsa nemôžem, či?… A keď som sa aj vyslovila, a niekto mi dal najavo, aká som sebecká, takmer ma zožrali výčitky svedomia. A keď ten človek zostal ticho po mojom NIE, aj tak som si to vyčítala. Lebo človek bez hraníc si bude vyčítať všetko. Aj ticho na druhej strane. Všetko, ak tým nevyhovel a nepotešil celý svet a jeho široké okolie, kým nenaplnil všetky očakávania celého vesmíru… Chcela som ich napĺňať tak, že som otvárala všetky dvere. To bol môj motív. Dám vám svoj priestor, svoj život, seba, len aby som sa už konečne zbavila všetkých tých vrstiev viny a nehodnosti. Aby som sa už necítila vinná, že nie som dosť dobrá pre druhých… Áno, komplex trauma a spoluzávislosť môžu vyrásť až do takýchto rozmerov. Ale raz, raz naberieš tú silu zavrieť dvere. Ocitneš sa sám/sama so sebou a začneš konečne počúvať, čo si potrebuješ v živote vybudovať. Začneš počúvať svoj dych a spoznávať sa. Vypustíš všetky slzy, ktoré vo svete nebolo možné vyplakať. Nahneváš sa na seba, možno zvrieskneš a odpustíš si. Pozrieš sa na všetku horkosť v sebe, nahromadenú zo všetkých tých otvorených dverí, ktoré mali zostať zavreté. A začneš ju odpúšťať, ako kalnú vodu. Začneš sa učiť. Kde sú tvoje hranice. Tvojho času, energie, hodnôt, dôstojnosti. Kedy máš otvorené, a pre koho. Niekedy bude zatvorené. Občas ešte niekto zabúcha. Lebo bol zvyknutý, že tvoj život je otvorené korzo pre všetkých. A bude štipľavo trúsiť. Že si sa zmenil/a, človeče! Že si iná. Že už si nejaká moc vážna. Nie je s tebou sranda, lebo keď povieš zatvorené, tak to tak aj myslíš… Suchá a seriózna. Už nie taká „láskavá…“ A áno, ty sa stávaš seriózna. Voči svojmu životu, voči tomu, čo Boh do teba vložil a chce, aby si si to chránil/a a môžeš to pestovať a rozhojňovať – v bezpečnom priestore a podmienkach, aby to mohlo ďalej žiariť a pretekať do životov druhých ľudí. Z bezpečného miesta… A láskavá? Ešte len teraz začínaš byť naozaj láskavá. Voči dôstojnosti, s ktorou Boh stvoril každú bytosť, aj teba. Voči drahocennému času a intimite každého, aj teba. Voči hraniciam a tomu bezpečnému miestu v srdci každého, z ktorého vyrastá všetko dobré, čo Boh chce, aby si tu vykonal/a… Dnes už ani nechápem, ako som vôbec mohla prežiť. Na tom šialenom trasovisku všetkého možného, s tými neexistujúcimi hranicami mňa, cez ktoré prechádzal každý a všetko, večne otvorenými dverami, cez ktoré unikalo životné teplo. Viem si to vysvetliť len tak, že už vtedy ma Boh mocne ochraňoval. V čase, keď som ešte vôbec nevedela, s akou láskou a nehou ma stvoril a ako veľmi On sám chce strážiť moje hranice, hranice toho, čo vo mne uložil…
„Veľmi stráž svoje srdce, lebo z neho vyvierajú žriedla života.“ (Prísl. 4, 23)
„Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného.“ (Žalm 51, 10)
obr.: Jen Norton
#Codependency#HealingTrauma#GodTHeHealer#GuardYourHeart#GuardYourBoundaries#AkoSaRodiaMotyle
Toto je séria článkov a vhľadov pre všetkých, ktorí si prechádzali alebo prechádzajú traumou po zneužívaní, stratách, nenaplnení základných potrieb, „vraždách duše“, „krádežiach identity“ a „strate vlastnej autentickosti“, manipuláciách, menejcennosti, syndrómu „codependency“ (závislosť, nezdravé puto s druhými, slúženie životom druhých, podliehanie ich názorom, potrebám, nutkanie vyhovieť za každú cenu, nejasné osobné hranice, strach z odmietnutia, neprijatia, nesúhlasu, konfrontácie…), ktorí si prechádzajú alebo potrebujú prejsť procesom „re-parentingu“ (sýtenie sa potrebami, ktoré sme v detstve alebo priebehu života nedostávali – prijatie, bezpečie, nárok na vlastné pocity, názory, hodnoty, láska, odpustenie…) a chcú pod Božím vedením znovu-vybudovať vlastnú skutočnú a autentickú identitu, objaviť plnú slobodu a radosť zo života.
