Toto je séria článkov a vhľadov pre všetkých, ktorí si prechádzali alebo prechádzajú traumou po zneužívaní, stratách, nenaplnení základných potrieb, „vraždách duše“, „krádežiach identity“ a „strate vlastnej autentickosti“, manipuláciách, menejcennosti, syndrómu „codependency“ (závislosť, nezdravé puto s druhými, slúženie životom druhých, podliehanie ich názorom, potrebám, nutkanie vyhovieť za každú cenu, nejasné osobné hranice, strach z odmietnutia, neprijatia, nesúhlasu, konfrontácie…), ktorí si prechádzajú alebo potrebujú prejsť procesom „re-parentingu“ (sýtenie sa potrebami, ktoré sme v detstve alebo priebehu života nedostávali – prijatie, bezpečie, nárok na vlastné pocity, názory, hodnoty, láska, odpustenie…) a chcú pod Božím vedením znovu-vybudovať vlastnú skutočnú a autentickú identitu, objaviť plnú slobodu a radosť zo života.
Asi najzničujúcejší dôsledok dlhodobej traumy (z toxických vzťahov, zneužívania, neprijatia) podľa mňa ani tak nie sú všetky tie bolesti, rany, pichľavé či desivé spomienky, ale skôr pokrivené presvedčenia o vlastnej identite, ktoré do nás vrastú tak hlboko, že sa s nami vlečú roky a nie a nie sa nás pustiť…
Z manipulatívnych a toxických vzťahov vychádzajú ľudia s „core“ identitou hanby, viny, menejcennosti, nehodnosti. No ešte väčší problém je ten, že vlastne častokrát nevieme, že v takejto klamlivo nadobudnutej identite žijeme. Iste, tušíme, vieme, že je v našich životoch niečo zle, trpíme, cítime sa spútaní, nešťastní, dusení, zraňovaní, často akoby nie na svojom mieste v živote, akoby nie vo svojej koži… No väčšinou to nemáme jasne, konkrétne pomenované, definované a priznané: Žiješ v nepravdivej identite hanby a viny, v ktorej nedokážeš sám seba plne prijať; sabotuješ svoj život, ideš proti sebe, lebo sám seba nepodporuješ, neoceňuješ, NEMILUJEŠ… Áno, v týchto intenciách, v tejto pokrivenej identite žijeme, robíme rozhodnutia, robíme grandiózne chyby, jednu krajšiu ako druhú, jednu za druhou ako na bežiacom páse… Až keď sa na ne pozrieme z vtáčej perspektívy vidíme, že sú to chyby z jedného-jediného hniezda, prameniace z falošnej identity.
Podvedome, či nevedome sa trestáme, potláčame, uberáme, zatvárame si sami dvere, odmietame sami seba a tie najlepšie životné vzťahy a príležitosti pre nás, odháňame, ničíme všetko dobré, čo Boh pre nás má zamýšľané a pripravené… Lebo sme skrátka prebrali od osôb v našom živote, ktoré boli pre nás najbližšie, považovali sme ich za nespochybniteľné autority a mali byť pre nás oporou, spojencom a skalou, že… že sme menej. Že stále je niečo na nás zle a nech čokoľvek urobíme, nebude to nikdy stačiť. Že vyrušujeme. Obťažujeme. Tým, akí sme. Ako sa cítime, vyjadrujeme, čo chceme, potrebujeme, myslíme si. Naučíme sa, že sme až v druhom slede (ak v nejakom vôbec) za ostatnými. Bez nárokov. Druhá akosť. Nejako pochybený, pokazený výrobok, ktorý má slúžiť na spotrebu (šťastie, očakávania, pocity, spokojnosť, zámery) druhých… No nedarí sa nám to. Niečo je na nás skrátka stále zle. Toto je identita hanby a viny. Ktorú preberieme. Do svojej mysle, presvedčení, návykov, srdca, pocitov. A podľa toho žijeme a ten svoj život mrvíme a mrvíme. Samozrejme, nie vedome. Je to podvedomá záležitosť, nesmierne silná, a o to zradnejšia, že si ju takto jasne neuvedomujeme a nevidíme.
Mne sa veľmi uľavilo, keď som sama seba, vďaka Božiemu zásahu a Jeho pohľadu na mňa, ktorý mi poskytol, uvidela ako takéhoto „pacoša“. Pacoša s pokrivenou identitou. No a čo. Niekomu sa poláme ruka, niekomu identita. Áno, nie je to žiadna maličkosť. No treba si to priznať. Už tým sa odvalí obrovský balvan zo života a veci sa začnú hýbať. Zrazu som jasne videla všetky tie vybuchujúce míny, spálenú zem, katastrofy, opakujúce sa chyby v mojom dovtedajšom živote. A viete čo??? Tým, že som zazrela jasnú spojitosť medzi mojou falošnou identitou, ktorú som všade so sebou nosila ako hnusné bremeno a všetkými výstrelkami, tragédiami, odbočkami, ale aj snahami, slzami, stratami a boľačkami v mojom živote, nadobudla som k sebe celkom nový druh veľmi silného a životodarného súcitu! Áno, súcitu. A ešte aj pochopenia. Prijatia. Prijatia osoby, traumatizovanej neprijatím… Prišlo to naozaj ako úľava. Pristúpila som k sebe a objala som sa. Vďaka Bohu. Doslova vďaka Bohu. On zo mňa začal jednu po druhej snímať všetky tie vrstvy hánb, tráum, mindrákov, bolestí, klamstiev, odsudzovaní, posudzovaní, výčitiek… ktoré so mnou chodili svetom ako oceľová guľa na nohe.
Vďaka Nemu som uvidela ten kontrastný rozdiel. Ako ma vidí On. Za koho ma má On. A za koho som sa mala po celý život ja. Rozplače vás to, dojme vás to, zatrasie to vami. Áno, aj sa schúlite do klbka a trošku sa poľutujete. Pohladíte. A prijmete… A necháte Ho, nech vás s tou najväčšou láskou začne učiť krôčiky, ako novorodeniatko, v novej identite. V Jeho identite, ktorú vám prisúdil ešte pred narodením. Je to to najkrajšie, čo môžeme zažiť. Zbadať, kto sme v Ňom. A začať to žiť. A napriek tomu, že to bude zo začiatku nemotorné a smiešne, mať k sebe už ten trvalý súcit. Pochopenie. Lásku. K nedokonalej bytosti, ktorá to nevzdala a ide, do ďalšieho dňa, ďalším krokom, k tomu, čo má pre ňu pripravené jej Stvoriteľ. Dychtivo objavujúca svoju skutočnú živú krásnu identitu. Autentický smiech, túžby, ktoré do nej vložil On. Aj padajúca, aj zakopnúca. No už s jasným smerom. A svetlom v očiach, ktoré je odrazom Jeho nekonečnej lásky…
Mojich 7 tipov a krokov, ako prekonať identitu hanby a menejcennosti
- Identifikuj korene toho klamstva (lebo ako môžeš niečo vykoreniť, keď to nepoznáš?), jasne pomenuj a priznaj si svoju „identitu hanby“, vezmi ju ako fakt (podobne ako pokazený zub, virózu…) ktorý vyžaduje nápravu a chceš ho zmeniť.
- Neviň sa za to, v akom si (bol) stave a čo všetko zlé to v tvojom živote spôsobuje/spôsobilo; naopak, prejav si súcit, a toto slovíčko postupne vbuduj do svojho života.
- Vzťahy! Vo všeobecnosti nám pri uzdravovaní identity mimoriadne pomáhajú vzťahy ako také, v interakcii s druhými prichádzame stále viac na to, kým sme (nie ani tak v zmysle, čo nám povedia, prikážu, ako nás posudzujú, čo od nás očakávajú, ale skôr preto, že sa vo vzájomných vzťahoch spoznávame, naše reakcie, slabé aj silné miesta, a to nás zrkadlí, učí, posilňuje). Doprajte si vzťahy v širšom zmysle – využite kvalitného a dôveryhodného kouča, záujmové krúžky, športové tímy, nájdite si tie svoje „kruhy“, spriaznené duše, kde pociťujete spolupatričnosť, ale aj „obyčajný“ dobrý čas relaxu a uvoľnenia… V blízkom okolí sa obklopujte ľuďmi dôveryhodnými, vernými, dobromyseľnými, ktorí vás podporujú, prijímajú, umožňujú rast aj bezpečie. Toxickým ľuďom do vašej súkromnej zóny vstup prísne zakázaný!
- Spomeňte si na svoje staré zabudnuté alebo umlčané hobbies, vášne, radosti, túžby, ktoré vám dal Boh do srdca, činnosti, pri ktorých strácate pojem o čase a cítite, že pre toto ste prišli na svet… Keď sa venujem hudbe, nácviku piesne, študujem, alebo len tak spievam, vymýšľam druhé hlasy či pilujem techniku, alebo spievame spolu „s naším bandom“, nevnímam čas. Som naplnená, žijem, vibrujem, som v tom ponorená. Lebo je to to, čo mám robiť. A som ochotná kvôli tomu odložiť hocičo iné a unaviť sa tou najkrajšou únavou. Lebo mi to dáva cítiť tú, ktorou si ma stvoril… Takéto činnosti nás vedú k autentickosti, prebúdzajú nás, to, akí naozaj sme, pre čo sme stvorení, no prehlbujú aj našu sebaúctu, radosť, a celkové zdravie…
- Checkuj tok svojich myšlienok a slov voči sebe. Toto veľmi veľa ľudí podceňuje a nechávame tak našou hlavou aj ústami pretiecť celé tony hnusného toxického odpadu, ktorým len prehlbujeme chabý a neúctivý vzťah voči sebe. Skúsme byť stále vedomejší voči tej rieke myšlienok a slov, ktorá denne aj nocou tečie a spoluformuje náš život a vyhadzujme z nej postupne všetky smeti…
- Prejavuj si lásku aj v praxi. Môže to byť čokoľvek. Od pekných slov a ranných úsmevov v zrkadle cez tulipány či voňavku pre seba na Valentína, chvíľky so sebou v lese či na prechádzke, po kúpu vysnívaného kúska oblečenia, večeru v krásnom prostredí. Ja tomu hovorím „Umelcove schôdzky“, snažím sa na ne vyhradiť pár hodín jeden deň v týždni a skrátka sama sebe venujem čas na niečo príjemné a dobré (väčšinou skončím v mojej obľúbenej kaviarni, pozorujem ten pestrý ruch okolo a čarbem si čosi do denníčka)… Samozrejme, neplatí to len ten jeden deň v týždni, ale snažím sa to vbudovať do života ako niečo hmatateľné, pravidelné, na čo si zvyknem. Učiť sa prejavovať si dobrotu je ako keď športovec pravidelne cvičí určité svaly. Dostane sa nám to do tela, srdca, mysle, života, stane sa to životaschopné, reálne, prirodzené.
- Ver Jemu a Jeho slovu o tebe. On má pravdu, nie tie klamstvá, v ktorých sme žili. On ťa stvoril, vedel prečo, a stvoril ťa s láskou, pre nádej a dobrú budúcnosť. (Jeremiáš 29;11)
