Jedna z najúčinnejších zbraní, ktoré si zlý rád používa, aby ničil ľudské životy je duch neprijatia a odmietnutia. Jednak preto, že sa v nejakej miere a nejakým spôsobom týka takmer každého ľudského osudu. A potom preto, že tento duch – neprijatie a odmietnutie útočí priamo na „core“ našej identity, na to, ako sa odvíjajú naše životy vo všetkých oblastiach, na naše úspechy, vzťahy, dosiahnuté ciele, zdravie, radosť…
Vlastne na všetko. Toho keď sa zlý zadrapí, tak len tak dobrovoľne to nepustí. Bude nás chcieť cez tieto traumy ovládať ako „maňušky“, handrové bábiky zmietané trvalou ťažobou, horkosťou, bremenami, ktoré by sme vôbec nemuseli niesť. Keby… Keby sme hneď prekukli jeho triky. … No on bude robiť všetko pre to, aby sme v tej temnote zotrvali. Bude zveličovať. Bude chcieť za každú cenu ťahať nás do tých bažín znovu a znovu. Do toho smradu, tmy, bolesti, paralýzy… Aby sme sa v tom máčali tak dlho, až uveríme, že je to realita. Aby sme si na to zvykli. Ako na niečo normálne. Nemenné.. Aby sme tomu uverili ako svojej identite, „nezvratnému osudu“… Aby sme stále v sebe niesli tú ťažobu, ten smútok, horkosť, pocity obete, sebaľútosti, sirotstva… Aby sme žili s tým hnusným trvalým pocitom: „Áno, ale…“ Ale ja som predsa nezažila/zažila toto… Nemala som toto… Toto nepoznám… Toto mi nebolo dané… Toto sa mi stalo… Toto mi povedali… Toto som pokazila… Toto ma poznačilo… Toto ma formovalo… Diabol tam stále bude ťahať naše oči. Aj naše uši, ústa, všetky naše zmysly, našu myseľ, emócie, srdce, niekedy aj nohy. Tu sa kukaj, tu! Áno, pozeraj do tej hlbočiny! Spomínaj! Opakuj si! Máčaj sa v tom! A predpokladaj, pochybuj, smúť, neodpúšťaj, boj sa, nemiluj, odmietaj, súď na základe toho… Nepohni sa ani o milimeter! Od seba, aká sa poznáš predsa odjakživa…
Bude nás presviedčať o svojej pokrivenej „pravde“. A zatvárať nám oči od všetkého dobrého, láskavého, pozitívneho, víťazného, nádejného, nádherného, čo sa medzitým v nás a okolo nás deje. Často uteká pomedzi prsty… Bude nám chcieť celé roky jedovato šepkať za uchom: „Pamätáššššš?…..“ A my budeme prikyvovať: „Áno, sakra, pamätám… to sa fakt nedá zabudnúť…“ Bude do toho kopať a rýpať a hĺbiť tú jamu tak dlho, usilovne a dôsledne, až sa naše dojmy, spomienky a presvedčenia o tom, ako sme boli ublížení, stratení, nemilovaní, špinaví, nemožní, zneužití,… stanú často dokonca väčšími, ako bola samotná realita. Je v tom majster, urobí všetko pre to, aby tie pocity a klamstvá nafukoval, zväčšoval, prehlboval do gigantických rozmerov. Zatienil nimi skutočný život. Lebo on chce náš život. Chce našu myseľ, naše vyhliadky, pocity udržiavať v zlom. V horkých vodách Máry… Pokiaľ sa bude dať. Pokiaľ mu to dovolíme…
…Ale Boh má pre nás iný recept, inú cestu. Jeho pravdu, ktorú keď hodíme do tej horkej bačoriny, premení sa na lahodný nápoj. Áno, také jednoduché to je! Recept na tmu je svetlo. Recept na klamstvo je pravda. Pravda je u Boha. O nás, našej minulosti, našom dnešku a našej budúcnosti. Ak trčíme celé roky v ťažkom bahne smútku, viny, menejcennosti, úzkostí, neodpustenia, horkostí, a z toho vyplývajúcich neúspechov vo všetkých oblastiach nášho života, je to jednoducho preto, že sa ešte stále nechávame klamať majstrom klamárom. Že nás drží nejakým trikom. Aby sme len, nedajbože, náhodou nevstúpili do svetla, a nezačali žiť dobrý, radostný, farebný život, aký má pre nás pripravený Boh.
… Treba sa jednoducho rozhodnúť, čo a koho chceme počúvať. A že to už nikdy nebude klamár a ničiteľ. Je to jeho najkrajší splnený sen, tak mu ho poďme pokaziť! Vysmejme sa mu. Všetkým tým jeho báchorkám. A pokusom ťahať čokoľvek z našej minulosti do nášho dnešného kráčania s Bohom. Vpusťme svetlo!!! A budeme možno prekvapení, že tie veľké temné obludy, obklopujúce zovšadiaľ náš život boli vlastne len nevinné obyčajné bezmocné tiene, tváriace sa hroznejšie, ako v skutočnosti sú. Chceme zastaviť tmu? Tak skrátka prestaňme v nej donekonečna sliepňať, tápať, roztvárať v nej oči a aj tak nič nevidieť. Vstaňte a zažnime! Pravdou od Boha. Toho jediného sa zlý tak veľmi bojí. A vie prečo…
