Milujem jeseň. Milujem to zvláštne, akési vľúdnejšie, až rozprávkové októbrové slnko s mäkším svetlom, ako vrhajú neodbytné júlové lúče… Milujem tú ostrú arómu jesennej hliny. Šuchotanie listov všetkých farieb pod teniskami, v ktorých je vlastne už aj trochu zima… Milujem sa nadychovať jesene. Len tak sa túlať, spočívať v jej odtieňoch, vôňach, dokážem sa tak flákať atmosférou jesene celé hodiny… Byť s Tebou. Tešiť sa z Teba… Dnes mi v takomto nádhernom októbrovom dni pišťala pri srdci opäť tá zvláštna radosť. Občas ju na mojich potulkách stvorenstvom cítim… Radosť, z čoho všetkého si ma oslobodil. A čo všetko v Tebe, naopak, mám. Radosť môcť dýchať s tou jeseňou aj slobodu. Slobodu zbúraných temných pevností, ktoré stáli pevne a zanovito celé roky, desaťročia. Obsadili moje srdce, dušu. Zviazali životodarnú energiu. Všetko možné som celé roky robila, aby som sa ich nejako zbavila, ušla z nich, z tých strašidelných pevností, hrobiek, mŕtvych miest, ktoré mi brali život. Volali sa všelijako. Hanba. Smútok. Beznádej. Vina, výčitky. Odsudzovanie. Seba aj druhých. Zármutok, žiaľ. Miesta vo mne, ktoré boli horké až na blen, a iné zasa vychladnuté, takmer mŕtve. Zjazvené kusy mäsa aj duše. Rany tak hlbočizné, že sa do nich bál nazrieť hocikto okolo mňa, a najmä ja sama… Veľká časť môjho života patrila snahám oslobodiť sa z toho. Ujsť. Vyvliecť sa, ako jašterica z vlastnej kože. Premaľovať to. Prekresliť. Prebiť niečím krajším, voňavejším, adrenalínovejším… Aj preto som vpadla do zakliatej zrkadlovej siene ezoteriky a new-age učení, ktoré vám vyslobodenie z týchto vecí sľubujú na každom rohu. Snažila som sa, fakt! Nachádzala stále nové a nové techniky, vchádzala do ďalších a ďalších dverí, ktoré už mali byť tie posledné, tie, čo ťa konečne vykúpia… lusk, a budeš slobodná!… V skutočnosti som padala stále hlbšie. V skutočnosti sa nič nemenilo. Možno chvíľami, pocitovo, možno prišiel načas nejaký nový impulz, ktorý sa zdal byť záchranou… A keď aj ten praskol ako veľká mydlová bublina, niečo na dne mojej duše opäť zašepkalo tým strašným, škrípajúcim hlasom temna: „No vidíš, a sme zasa spolu. Ty, a ja. Ty a tvoja bolesť, ty aj tvoje prázdno, ty a tvoje bremená, hanby, jazvy…“
… Dnes chodím touto krásnou jeseňou, a viem, že je to preč. Tá tma. Tie klamstvá. Celá minulosť. To, o čom by som nikdy neverila, že sa raz môže stať. Som slobodná. Lebo Ty si ma našiel. Svoju stratenú ovečku. A ja som povedala – „Áno!“ Áno, áno, áno, tisíckrát áno! Vedela som, ešte zbitá a unavená a zafúľaná, ale aj tak som vedela, že viac už nebudem musieť hľadať. Ty si tá odpoveď namiesto všetkých tých hlúpych, „zaručených“ techník, liekov, postupov, správnych učení, ciest… Všetko, čo sa zdalo ako celoživotné bremeno, už nie je. Lebo si to zo mňa sňal Ty. Pred dvetisíc rokmi. Všetko a naraz. Nemusela som k tomu už navštíviť žiadny ďalší workshop, spoznať nejakého gurua, mať ten správny „to do“ list receptov, ako si zachrániť a uzdraviť dušu… Ty si mi ponúkol niečo celkom iné. Tvoju lásku! Ňou si vykúpil všetko v mojom živote. Sňal. Očistil. Obnovil… To je odpoveď na všetky tmy, bremená, situácie, nech sa vám zdajú akokoľvek bezvýchodiskové! A stačilo tak málo. Jednoducho som sa rozhodla všetky tie neprijatia, bolesti, tmy, viny, hanby, ktoré boli vlastne aj tak len klamstvami, dať Tebe. Výmenou za Tvoju pravdu. O Tebe, o mne, o tom, komu vlastne patrím, vďaka komu som tu, prečo som tu, kam smerujem… O Tvojej láske, ktorá sa nikde a nikdy nekončí a nič ju nemôže odo mňa odlúčiť… Chodím si po jesennom parku a cítim tú neuveriteľnú ľahkosť. Také ľahké to je, naozaj! Nechať sa dotknúť Tebou, Tvojou pravdou, a ono to začne – skutočne a trvalo – meniť naše myšlienky. Naše prežívanie. Náš pohľad na nás na druhých, na svet, na svoj život. Aj na smrť… Nikdy by som neverila. Že môžeš byť až taký dobrý. „Hýbeš nehybným. Lámeš silu reťazí. Čo zdá sa nemožným, Ty meníš v zázraky. Verím Ti, verím v Tvoju moc …“ – ako spievame v jednej z našich najkrajších chvál. A ja si to v srdci spievam každý deň. Lebo je to pravda. Ktorá ma oživila. Dala späť do hry. Vrátila radosť, slobodu, túžby, ciele.. Nikdy nie je neskoro. A nič nie je príliš. Pre nášho Boha….
Foto: Olha Darchuk
