DNES SA MA VEĽMI DOTKOL príbeh jedného mladého muža. Boh sa ma intenzívne dotýka v momentoch, keď prídem do kontaktu s niekým, kto bol zneužívaný, odmietnutý, odsunutý, nepochopený. Aj tento muž mal veľmi nepekné detstvo.. .Šikana… zneužívanie… odmietnutie… nedostatok lásky, bezpečia, láskavosti, pochopenia, stability… Viacerí ľudia mu hovorili o Bohu, Ježišovi, citovali Slovo, hovorili, ako má ako kresťan žiť…. A veľká vďaka im za to, nech sú mnohorako požehnaní za svoje dobré úmysly, srdcia a ochotu!
No ten chalan akoby nevedel stále odomknúť svoje srdce a jednému človeku, ktorý mu hlásal evanjelium dokonca povedal toto: „ALE JA POTREBUJEM POCHOPENIE!“ Keď som to počula, zasiahlo ma to do srdca. Vedela som, že Boh mi práve hýbe srdcom. Že ma sem posiela, na toto územie. Územie (po) bolesti, opustenosti, nedôvery, zatvrdnutosti… NEPOCHOPENIA!… Presne som chápala, čo a prečo hovorí…
A spomenula som si na to, ako mne samej Boh prehovoril do srdca a vtedy ako keby sa mi odvalil velikánsky balvan zo srdca, z duše aj z pľúc. Zrazu som jasne počula, cítila, vnímala, že Boh vie o mojej bolesti, že so mnou súcíti a že má pre mňa niečo nové! Cítila som Jeho lásku, ako mi hovorí: „Áno, viem! Cítim tvoju bolesť. (Cítil som ju už pred dvetisíc rokmi na kríži! To bola – aj – tvoja bolesť!). Áno, viem, že ti veľa vecí chýbalo. Že si nebola nasýtená mnohým základným pokrmom, ktorý si potrebovala. A napriek tomu si kráčala ďalej. Cez krvavé kolená, strácajúci sa dych a zúfalstvo… Viem, že to bolo ťažké. Veľmi ťažké. Súcítim s tebou. A teraz si už u mňa. A ja viem, že to všetko potrebuješ. Potrebuješ voľne dýchať. Cítiť obyčajné bezpečie, pôdu pod nohami. Obyčajnú radosť. Beztrestne sa usmiať. Tešiť na niečo… Chápem to! A dávam ti čas, dávam ti priestor. Dávam ti moje objatie a lásku. MOJE POCHOPENIE!!!...”
Niekedy sa ako veriaci stretneme s takýmito zúboženými zranenými bytosťami. Ktoré ležia na zemi. Ledva dýchajú. Plné šrámov, krvavých rán, so srdcom zamknutým na sedem zámkov. Neveria len tak hocikomu. Skoro nikomu. Každý má pre nich iba nejaké pravidlá a zákony a limity a obmedzenia a podmienky. Ale… oni potrebujú zdvihnúť zo zeme, oprášiť kolená a počuť: „Viem…. bolelo to… Viem… potrebuješ sa nadýchnuť… Viem, potrebuješ znovu uveriť…. Viem, potrebuješ sa hneď teraz najesť a napiť… Schúliť do klbka a vyspať sa…. Potrebuješ ubezpečenie, že napriek akejkoľvek temnote a hrôze minulosti, je tu niekto, kto to vidí celkom inak, kto teba vidí celkom inak, ako všetci tí, čo ťa šikanovali a zneužívali… Kto má pre teba bezpodmienečnú lásku. Veľkú ako celý vesmír… Viem, potrebuješ aj trpezlivosť. A čas. Čas rásť. Otvárať oči… Potrebuješ aj, aby niekto akceptoval chvíle, keď sa neubrániš slzám a budeš skrátka musieť tú bolesť a hnev a zášť a zúfalstvo vyplakať…“
Dnes si myslím, že keby som v mojom stave necítila hneď dotyk Božej lásky a náručia, keby sa mi na hlavu sypali iba pravidlá a kresťanské „to do“ listy, tak by som možno k Bohu a Jeho Slovu neprilipla tak silno. Možno by som Mu ešte odolávala. Možno by som pochybovala. Možno by som dlhšie trpela…
Ale my máme tú milosť, že už máme viac ako zákon, máme Ježiša! Ktorý kade chodil, tam sa ľudia triasli a padali na zem a plakali premožení Jeho láskou. Premieňal dotykom. Premieňa. Stále to robí. Naše srdcia. Naše bolesti… Toto potrebuje človek, ktorý možno nikdy v živote nepocítil bezpodmienečnú, alebo ani len akú-takú ľudskú lásku. Ktorý poznal šikanu a zneužívanie. Taký človek potrebuje lásku. POCHOPENIE..
Niekedy sme skrátka v takom bode, že nám nepomôže počuť: „Rob toto a toto, a budeš v poriadku.“ Niekedy potrebujeme počuť: „Je láska, ktorá ťa tak miluje, že chápe každú tvoju bolesť a berie ju v tomto momente na svoj chrbát…A chce len, aby si v nej – v tej láske – spočinul, plakal, dýchal, oddýchol si, najedol sa a napil…“ … Každý sme si prešli inú životnú cestu. Každý máme úplne iné detstvo. Iný počet šrámov a jaziev. Máme iný zásobník síl a schopností kráčať ďalej. A Boh je taký dobrý, že každému na základe tej prejdenej cesty aj dáva dar a božie poverenie slúžiť v tom zmysle druhým.
Ak poznáme odmietnutie, môžeme slúžiť odmietnutým. Ak sme poznali hlad, a cestu z neho von, môžeme slúžiť hladným. Ak poznáme závislosť a cestu z nej na slobodu, môžeme slúžiť poviazaným… Ak poznáme zúfalstvo a teraz stojíme na skale, môžeme slúžiť zúfalým… Boh mi ťuká na srdce, keď niekto v zúfalstve volá :“Ale ja potrebujem pochopenie…“ Lebo som bola po ňom tiež smädná a potom som zažila tú sýtosť, keď mi On povedal: „Chápem…“ Vezmi svoju ranu a vystav ju Bohu, On z nej urobí dar pre svet…
obr: Lindsay Kilminster, House of Maria,
