V rámci mojej série „Čo mám, to dám…“ (Sk 3;6) sa opäť zdieľam s krásnymi chvíľami, ktoré zažívam, keď si doprajem čas, pokoj a priestor zájsť si do „záhrady“ (väčšina veriacich tomu hovorí komôrka, no ja som si to premenovala na záhradu, keďže väčšinou sa to odohráva v nádhernej, svetlom zaliatej záhrade …)…
Dnes som tak urobila pri prvom silnejšom emočnom poryve, okamžite som zavrela oči, predstavila som si, čo v tej emócii robím a predložila som to Bohu. Videla som obraz, ako nahnevaná a roztrpčená utekám z veľmi stiesnených priestorov, šermujem rukami, ako keby som chcela zo seba zhodiť všetky nepravé očakávania, ktoré na mňa naložilo okolie, chcem sa z toho vymaniť. Pritom zhadzujem nejaké drobné predmety, ktoré sú všade naokolo, lebo tie priestory sú naozaj maličké, nedá sa tam dýchať, pohybovať, tvoriť…
Taká napaprčená, rozľútostená aj rozohnená utekám preč, už som za dverami, bežím dole po schodoch, do priestoru, voľného, širokého priestoru, plného vzduchu…. Stále bežím a bežím, a zrazu je z toho priestoru šíra pláň, pokrytá bielučkým snehom. Všade naokolo iba snehom pokrytá tichá pláň. A ja. Brodím sa tým snehom, je tam šero, aj trochu chladno, ale cítim sa báječne. Nadychujem plnými dúškami ostrý vzduch, vychutnávam si tú samotu, ticho, voľnosť, priestor, tie nádherné prírodné scenérie…
Iba v diaľke, naozaj veľmi ďaleko sa mihajú svetlá mesta, no nemajú na mňa dosah. Ako tak stojím uprostred tej zasneženej pláne, mám chuť smerom k tým svetielkam v diaľke kričať. A tak kričím, z plného hrdla, hučím na hory, akoby som chcela prehlušiť všetky klamstvá, ktorým som sa kedy v živote poddala. Kričím na všetky tie malé špinavé biznisy, keď som „predala“ svoju identitu, vyhendlovala svoju integritu, strácala svoju plnosť a jas.. Keď som sa rozpustila vo všetkom, čo som nebola…
Ešte tak chvíľu kričím, akoby som tým naberala neviditeľnú silu do pľúc aj do svalov… Akoby mala odtiecť posledná kvapka klamstva, podvodu, straty, ktorú som kedy na svojej identite spáchala. Keď odtečie, som pokojná. Stojím v tom krásnom chlade bielej krajiny, som tam len ja a Boh, a On ma vyzýva: „Kto si teda naozaj?“ … A mne v úplne prvej sekunde príde: „Som tá, za ktorú zomrel Ježiš! Som Tvoje dieťa, Bože. Som tá, ktorú si vymyslel. A za ktorú si dal to najdrahšie…..
Som Tvoja… Nesiem Tvoje biele rúcho spravodlivosti…“ Teraz už mám na tvári pevný úsmev a v duši hrejivý jas. Cítim sa nádherne v tej bielej zimnej rozprávke. A mám chuť pokračovať, lebo zbavená všetkých tých nálepiek a pút, len s Tebou, Bože, cítim plnosť toho, do čoho si ma stvoril. Som slobodná! Som odvážna. Som tá, čo sa rada smeje. S trošku zvláštnym zmyslom pre humor. Ktorý nie každý vždy chápe. Nevadí… … Som tá, ktorá miluje dážď. A vôňu mora.
Som tá, čo chce horieť. Pod Tvojimi dotykmi, užasnutá Tvojimi každodennými zázrakmi. Som tá, čo sa z nich nikdy neprestane čudovať. A niekedy v tom čudovaní zabúda na iné. Rada… Som tá, čo občas vyzve risk. Vedomá si, že aj nad ním stojíš vždy Ty… Som tá, čo niekedy nepatrične kričí. Na hory, aj na klamstvá. Ktoré chcú ľudí oddeliť od Teba. Tvojej lásky a pravdy.
Som tá, ktorá prestala veriť v kompromisy. Uprostred Tvojho „áno“… Som tá, čo rada zoderie ďalšie topánky. Pri hľadaní odpovedí, ktoré ma vedú ďalej do Tvojho srdca… Som tá, čo potrebuje cítiť vietor vo vlasoch a hlinu pod nohami. To Ty jediný ma dokážeš držať na zemi a zároveň so mnou vzlietať k ďalším snom… …Som Tvoja... Opakujem znova a znova. Tak primknutá k Tebe a tak voľná… Na bielej snehovej pláni. Znovu cítim plne seba. Cez Teba…. A Ty mi opakuješ, že sa to nikdy nezmení. Som to stále ja. Keď hľadím na Teba. Aj v stiesnených priestoroch, aj za horami-za dolami, aj v samote nekonečnej pláne, nič ma nemôže oddeliť od Teba a Tvojej lásky. Z ktorej som vznikla… …
Niekedy sa ocitáme v životných etapách, v situáciách, v uzučkých priestoroch a miestnostiach, v ktorých sa nedokážeme dosť dobre hýbať. Cítime, že sme boli stvorení pre iný pohyb. Možno pre iné prostredie. Činy. Vzťahy… Zámer…
Vtedy treba počúvať Toho, ktorý o tom vie všetko. Ktorý to naplánoval. Dopredu vytvoril. Ešte skôr, než sme boli utkaní v lone matky… Treba si dať čas na rande s Ním. Nič ti nemôže zobrať tieto vzácne chvíle s Ním, keď nasávaš Jeho prítomnosť, Jeho pravdu, Jeho lásku…
Pretože nič iné ťa tak nenasýti, neposilní, neosvieži, nepozdvihne a napokon ani nevyvedie z tých stiesnených priestorov, v ktorých trpíš… On vie, kam patríš. Niekedy (a deje sa to veľmi často) s tebou počká, kým v tých priestoroch zistíš o sebe a o Ňom všetko potrebné na to, aby si sa mohol/la pohnúť ďalej. Kým naberieš odvahu a vieru. Uveríš Mu, čo ďalšie pre teba má… On ti chce o tom rozprávať. Na šírej snehovej planine, v záhrade, v komôrke… Kdekoľvek ťa srdce ťahá a predstavivosť volá, On ťa tam počká…
obr: Artful Endeavours, Big Art, The ArtSherpa
