Toto je séria článkov a vhľadov pre všetkých, ktorí si prechádzali alebo prechádzajú traumou po zneužívaní, stratách, nenaplnení základných potrieb, „vraždách duše“, „krádežiach identity“ a „strate vlastnej autentickosti“, manipuláciách, menejcennosti, syndrómu „codependency“ (závislosť, nezdravé puto s druhými, slúženie životom druhých, podliehanie ich názorom, potrebám, nutkanie vyhovieť za každú cenu, nejasné osobné hranice, strach z odmietnutia, neprijatia, nesúhlasu, konfrontácie…), ktorí si prechádzajú alebo potrebujú prejsť procesom „re-parentingu“ (sýtenie sa potrebami, ktoré sme v detstve alebo priebehu života nedostávali – prijatie, bezpečie, nárok na vlastné pocity, názory, hodnoty, láska, odpustenie…) a chcú pod Božím vedením znovu-vybudovať vlastnú skutočnú a autentickú identitu, objaviť plnú slobodu a radosť zo života.
Viem, že niekedy píšem veci možno príliš zraniteľné, odhaľujúce, osobné… ale práve také písanie mi Boh odobruje. Načo by to bolo inak dobré? Len takým – pravdivým písaním slúžim Jemu, mne aj ostatným. Tak som v takejto zraňujúcej úprimnosti v rozjímaní dnes Bohu so slzami na krajíčku (no dobre – aj trochu za krajíčkom:) zasa položila – už toľkokrát opakovanú otázku a výkrik: „Ale, Pane, keď moja duša je…. je ako taká…. prasknutá nafukovačka! Skrátka od detstva nebola nafukovaná, napĺňaná tým, čím potrebovala! Nevedela sa postaviť isto na vlastné, pevné nohy! Nemala podporu, nemala oporu, nemala ubezpečenie, nemala spojenectvo, súdržnosť, teplo, zahriatie… Nemala sa na čo postaviť, nemala z čoho vyrásť, živiť sa, nemá vďaka čomu čeliť bezchybne tomu všetkému, čo nás v každodennom živote na tomto svete postretáva…
Stále sa diery v tej nafukovačke na niečom prejavia, Pane! Stále to tam je! Niekde ma zrazí nepríjemný vzťah, konflikt, konfrontácia, niekde to, že som zas nejakú vec neurobila na dvesto percent a zaplavia ma výčitky, niekedy ma skrátka len zavalí to, že je tej každodennosti na mňa samotnú skrátka príliš – povinnosti, praktické veci, financie, služba, projekty, sny, plány… Ťažoba na ťažobu, starosť na starosť – a je po nafukovačke! Pffffssssssss…. Duša vyfučí, scvrkne sa, a zasa slabá a znechutená fňučká v kúte…“ Takéto myšlienky mi pobehovali splašené po hlave počas môjho „ufňučkaného“ rozjímania s Bohom… Chcela som skrátka nejaké ubezpečenie, odpoveď, pochopenie od Neho, že On vidí moje – napriek tomu, že mám v sebe ducha, silnejšieho ako všetko na svete – občasné duševné zápasenie, klopýtanie, moje lapanie duše po dychu…
Samozrejme, že to vidí, samozrejme, že to chápe, a samozrejme, že Boh má na to aj riešenie! Chce od nás len trpezlivosť, vieru a odhodlanie kráčať tou cestou posilňovania, uzdravovania a vychádzania na svetlo ruka v ruke s Ním každý deň ďalej. V týchto chvíľach, keď moje rozjímanie a modlitba nemajú ďaleko k plaču a na pery sa mi natíska otázka: „Ale prečo, Pane (som si tým musela prejsť) ja?…“ mi znovu len pripomenie jednu a tú istú vec, ktorá ma vždy posilní, povzbudí a pritisne ešte bližšie k Jeho láske. Ukáže mi skrátka, že práve v tej prázdnote, zúfalstve, podvyživenosti duše a citov, že v tej stratenosti, beznádeji a samote som Ho nechala dotknúť sa ma naplno. Iba Jemu. Nechcem tým tvrdiť fatalisticky, že keby som si neprešla všetkým tým zlým, tak by som Boha nepoznala (lebo veď On si nás vyvolil, poznal a miloval nás ako prvý). No znovu som dnes v našej chvíľke pocítila, že (aj) všetka tá zranenosť, slabosť, prázdnota, zlomenosť a „vyfučanosť“ duše boli a sú súčasťou toho najkrajšieho, intímneho, pevného a nezničiteľného medzi mnou a Bohom. Že Mu mám dôverovať, že On práve na tom stavia, lebo rád stavia na takých veciach.
Rád premieňa tmu na svetlo, to je Jeho charakter a podstata. Rád sa prejavuje. Rád sa nám dáva spoznávať. Ako ruka v beznádeji, ako sila v slabosti. Aby sme si boli istí, že je naozaj Bohom. Aby nás to k Nemu navždy primklo… Cez našu minulosť, napriek našej minulosti, práve kvôli našej minulosti… Aby sme vždy vedeli, kde je ten skutočný pevný bod, skutočná odpoveď, skutočná záchrana… Aj našich vyfučaných a prasknutých duší, nafukovačiek, pestroafrebných lôpt z detstva, ktoré nedokázali dorásť do svojej plnej veľkosti, sily, potenciálu. Práve On je odpoveď, On je tým „dofúknutím“.
On je tým večným zdrojom, kyslíkom, ktorý naplní akúkoľvek prasklinu, dieru, úraz… Jasné, jasné, že aj dnes som sa Ho po tejto krásnej chvíli, (keď zrazu z módu fňukania prejdete do úžasného božieho pokoja) pýtala – po koľký už raz – ako teda krok za krokom, deň po dni, napĺňať odhodlane a trpezlivo tú nafukovačku, tú dušu ďalej?
Recepty na vyfučanú dušu
1. Najlepšia, úplne najlepšia na dušu je prítomnosť s Ním. Práve takéto chvíle, keď odložíš všetko ´hrozne dôležité´, vnímaš Jeho lásku, Jeho pravdu, slová, Jeho pohľad, berieš si Jeho pokoj, Jeho silu. Naozaj, niekedy, aj v tých najhorších dňoch stačí desať minút takéhoto zastavenia s Ním, a si znovuzrodený, akoby poliaty živou vodou…
2. Neskrývaj pred Ním, ani pred sebou svoje emócie, nezatĺkaj ich, neštupľuj dovnútra! Niekedy sa zvykne v náboženských kruhoch nekompromisne hlásať – nefňukaj pred Bohom, Boh sa o to nezaujíma, nepočúva na to, nedá ti tak nič… To je aj nie je pravda. Určite NIE JE PRAVDA, že by sa Boh o tvoje slzy nezaujímal, nemal s nimi súcit, nechcel ti s nimi pomôcť. Pravdou je, že ak si v zlomenom, uplakanom, slabom, neveriacom stave, nemôžeš kázať horám, búrkam, uzdraviť jedným slovom človeka na vozíčku, vyhnať nádor… No cestou nie je tú slabosť a plač si vyčítať a skrývať pred Bohom. Cestou je ísť s tým za Ním (ako so všetkým), vyrozprávať, odovzdať, zveriť, nabrať Jeho silu. A potom rozkazovať horám a nádorom!
3. Pre dušu, dlhodobo zlomenú menejcennosťou, zneužívaním, nehodnosťou, spoluzávislosťou, traumatickými vzťahmi, je – paradoxne – okrem potrebných chvíľ pokoja, bezpečia a samoty – podstatné a liečivé aj ísť do vzťahov, akcií, spoluprác, kolektívov, výziev… Boh mi stále ukazuje, že naša odvaha, autentickosť, sebaúcta sa popri tichých chvíľ s Ním uzdravujú a rastú práve „vonku“, v akcii, v komunikáciách, konfrontáciách. Pozoruj sa vo vzťahoch, uč sa zo svojich reakcií, neboj sa stretov, neboj sa hovoriť áno a nie, dávať svoje „ja“, neboj sa svojich chýb a nedokonalostí v nových spoluprácach a príležitostiach, len tak rastieš! Rovnováha medzi tichom a akciou, samotou a spoločnosťou je ten kľúč.
4. Tkaj svoj koberček! Toto mi Boh uložil na srdce už dávno, a neustále mi to pripomína ako jeden z pilierov uzdravovania duše. Hovorím tomu tkanie koberčeka – inými slovami je to vziať, vybrať si niečo svoje a ťahať to životom, dňami ako zlatú niť, venovať sa tomu, verne, pravidelne, v búrke aj za slnka… Nech už je to šport a sen dosiahnuť v ňom niečo, nejaká tvorivá činnosť, umenie, hobby, pestovanie kvetov, písanie knihy, džudo, maratón, youtube kanál… Skrátka si vyber niečo, v čom sa zračí kus seba, dávaš a vyjadruješ to svetu, zlepšuješ sa v tom zo dňa na deň, rastieš a tkáš… Pokračuj v tom, aj keď sú dni, keď sa nedarí, pokračuj a upevňuj tak svoj vzťah a úctu k sebe!
5. Súcit so sebou. Bez kompromisov. Človek, ktorý nechal zničiť a vyšťaviť svoju dušu a srdce pocitmi viny, hanby, strachu, sebaobviňovania, sebapotláčania sa musí, skrátka MUSÍ naučiť súcitu a absolútnemu prijatiu seba. Absolútne prijmi, kde práve v živote a v štádiu uzdravovania a nafukovania svojej duše si. Neznamená to stagnáciu a sebaľutovanie. Znamená to podporu, pochopenie svojej cesty, svojho tempa a ďalších cieľov tam vpredu, ktoré ti ukazuje a bude ukazovať Boh tým zreteľnejšie, čím viac budeš vedieť súcítiť so sebou a svojím príbehom.
6. Good people, good places, good stuff… Duša potrebuje k „znovu-nafúknutiu“ dobré a kvalitné podnety a prostredie. Buďme prieberčiví v tom, aby sme sa obklopovali ľuďmi, ktorí vedia motivovať, inšpirovať, povzbudzovať, ktorí chcú ísť dopredu, nie sekať hlavy, zosmiešňovať, odrádzať. Duša k nafúknutiu potrebuje bezpečné miesto dôvery, dôstojnosti, možnosť byť autentická, slobodná. Duša potrebuje k rastu drobné aj väčšie radosti, chvíľky pre seba, maličkosti ako kúpiť do bytu niečo pekné, zapísať sa na kurz, starať sa o svoje telo, písať si denník, spievať, obdivovať krásu v lese… Ak takéto veci považujete za najmenej potrebné a odsúvate ich až na koniec zoznamu potrebných vecí, robíte veľkú chybu a vaša duša bude strádať…
7. LAST BUT NOT LEAST!!!…. Duša potrebuje dobré, pravdivé, silné a zdravé duchovné vedenie! Ak máme zdravo vybudovaného a posilňovaného ducha, vplýva to aj na telo a dušu. Duch dokáže potiahnuť a pomôcť aj telu a duši. (A naopak – keď stojíš na absolútne zlom duchovne, bude zákonite strádať aj duša a telo, nemôžu byť zdravé bez dobrého duchovna). Nájdi si svoje kresťanské prostredie (ale aj kvalitné podcasty, knihy…), ktoré ťa vedie k pravde, podporuje, dovoľuje rásť, mocnieť. Tvojmu duchu, duši, telu… Tak, ako to chce Boh, tvoj Otec.
