Som šťastná, že nie si pre mňa náboženstvo, rituály, nie si pre mňa nič nehmatateľné, vzdialené, príliš éterické, akademické, nedotknuteľné… Si živý, reálny, osobný, a konáš osobne v mojom živote cez tie najosobnejšie veci. Nikto mi už nemôže nahovoriť opak! Sorry, too late! :)))
Už ŤA poznám ako osobného Boha. Čo koná, a keď mi potrebuje povedať, vysvetliť, dotknúť sa ma, tak to urobí cez tak „nízku“ a „nevznešenú“ vec ako je môj pes. Každodenne prítomný v mojom živote, mne dôverne-predôverne známy. Stvorenie, ktoré sa ku mne dostalo v najväčších búrkach, keď som prekračovala roztrasenými nohami zo sveta temnoty, depresie, temna, stratenosti a zúfalstva mostom zázrakov k Tebe – do svetla, do života. Do nového života.
Aj so štvornohým čudom pri mojich nohách. Použil si si ho – ju miliónkrát na to, aby si mi hovoril, ukázal, učil ma. Aj aby si ma zachránil. V čiernej černote, Ty už si vedel, že som tvoja, ja ešte uprostred zemetrasenia, s vypálenou dušou, plná strachov, neistôt, smútkov, bezradnosti, zlomená, …. a Ty si mi neskôr ukázal. Ako ma to malé čudo zachraňovalo. Ty cez ňu, tým, že si mi ju privial do života. Že som vďaka tomu každý deň vstala a nezbláznila sa. Išla sa s ňou prechádzať. Starala sa o niekoho. Mala o niečo zodpovednosť. O kus života. Predsa len na niečom záležalo, v niečom bolo treba pokračovať. Normálne žiť. Bojovať! ….
Toto si mi zjavil po rokoch. A mňa zaliali úplné tsunami lásky z toho poznania. Že Ty stále konáš a konal si v mojom živote dobro. Aj keď bolo najhoršie. Aj keď som to až tak necítila. Ale Ty si zdvíhal moje nohy, ruky, nech idem cez tie dni ďalej, ďalej k svetlu, k slobode… Pretože tým, čo majú pred Tebou bázeň a slúžia Ti, sú s Tebou, pod Tvojimi krídlami, VŠETKO, v preklade = VŠETKO slúži na dobré!….
Minule si to urobil znova. Dôležitý týždeň pred nami. Pociťovala som nervozitu. Ako to všetko zorganizujem. Pobaliť psa, všetko si tak zariadiť, aby som mohla byť na týždeň preč. Dopraviť sa tam. Niekde tam nocovať. Nejako. S mojou štvornohou kamoškou. A všetko si to tam zadeliť. Byť na všetkom podstatnom. Byť v Tvojej prítomnosti. Nasať z Teba čo najviac. Aj zaspievať. Aj ísť na workshop. Aj sa najesť. Vyspať. Aj sa starať o malého psa. V cudzom meste…
Áno, bola to jízda. Nádherná jízda. Teraz už sa priznám, išla som tam tak trochu nepripravená, ako je už mojím bohémskym zvykom a štýlom. Nemala som celkom dotiahnutý ani počet dní/nocí, koľko tam strávim. Ani logistiku. Ani kde budem, ak bude treba zostať dlhšie… Samozrejme, že BOLO TREBA ZOSTAŤ DLHŚIE! Kvôli TEBE!!! Nedalo sa inak. Pohltilo ma to/nás to tak veľmi – Tvoja mocná Božia prítomnosť, že sa skrátka nedalo odísť podľa plánu… Kde budem spať a ako sa dostanem domov bolo zrazu – ehm, ehm, – trošku menej podstatné…
V tom ošiali Tvojej lásky sa mi skrátka podarilo celé Ti to odovzdať. Môj pobyt v cudzom meste. Ty si ma sem priviedol. Túžba po Tebe. Viem, že Ty sa aj postaráš… Viem to. Dôverujem Ti, Ocko!…
Tak aj bolo. V jedno ráno, ako už bolo o všetko postarané a mohla som zostať až do konca, s pokojom na duši o nocľah aj odvoz, ako som venčila tú krpatú lásku, zrazu ma to strašne dojalo. Cupotali sme si po cudzom chodníku v cudzom meste, vyspaté, obe spokojné, o obe postarané. Boli sme tam, kde sme mali byť. Všetko bolo v poriadku!!!! A Ty si mi zasa v tom krásnom júlovom ráne ukazoval na môjho psíka, ťapkajúceho sa z labky na labku predo mnou, krútiac chvostíkom, a ja som VIDELA, HMATALA, VŤAHOVALA NOSOM, CÍTILA NA SRDCI TVOJU LÁSKU! Tvoju starostlivosť. Opateru. Vernosť. Dobrotu…
Vidíš, keď mi veci odovzdáš, všetko vždy je a bude na poriadku! Znel si mi v celej duši. Cítila som sa v tej chvíli nesmierne milovaná. Ochraňovaná. Ľahká! V bezpečí… Aj so všetkou svojou batožinou (doslovnou aj inou), aj so svojím trojkilovým psom – ľahká a v poriadku!!!! Dcérka Stvoriteľa. Hľadiaca na cupkajúce stvorenie predo mnou nie ako na problém, ale ako na ďalší obrovský dôkaz Tvojej lásky!
Kam sa pozriem, všade Tvoja láska… Stačí to len vidieť Tvojimi očami. Stačí Ťa brať za Tvoje Slovo. Stačí mať stále viac a viac hladu po poznaní skutočného Teba. Horieť po stretnutiach s Tebou. Dychtiť. Chcieť ešte viac a viac objaviť ten nekonečný zázrak Tvojej lásky… Si Láska, akú si nevieme celkom predstaviť, ale ak sa nám podarí obtrieť čo len o lem tej lásky – Tvojho rúcha, prenáša to hory, upokojuje dušu, presvetľuje životy, mení vyžarovanie našich očí... Si láska, ktorá sa skrýva vo veľkých veciach aj detailoch. Si láska, ktorá, keď sa na chvíľu zastavíme a utíšime, je spozorovateľná, počuteľná, dýchateľná všade navôkol. V letnom vánku. Vo vôni koláča. V prvom otvorení očí ráno. Vo veselej radostnej chôdzi môjho psa v cudzom meste… Aj tam si so mnou. Stále a všade so mnou. Nedá sa zunovať ten pocit, keď „to“ znovu urobíš. Dotkneš sa a zaplavíš srdce…. Svojou láskou…
