Toto je séria článkov a vhľadov pre všetkých, ktorí si prechádzali alebo prechádzajú traumou po zneužívaní, stratách, nenaplnení základných potrieb, „vraždách duše“, „krádežiach identity“ a „strate vlastnej autentickosti“, manipuláciách, menejcennosti, syndrómu „codependency“ (závislosť, nezdravé puto s druhými, slúženie životom druhých, podliehanie ich názorom, potrebám, nutkanie vyhovieť za každú cenu, nejasné osobné hranice, strach z odmietnutia, neprijatia, nesúhlasu, konfrontácie…), ktorí si prechádzajú alebo potrebujú prejsť procesom „re-parentingu“ (sýtenie sa potrebami, ktoré sme v detstve alebo priebehu života nedostávali – prijatie, bezpečie, nárok na vlastné pocity, názory, hodnoty, láska, odpustenie…) a chcú pod Božím vedením znovu-vybudovať vlastnú skutočnú a autentickú identitu, objaviť plnú slobodu a radosť zo života.
Jedným z najhlavnejších území, ktoré treba v boji starého s novým človekom dobyť, je určite naša myseľ. Ak sme roky žili v pokrivených presvedčeniach, ak nám život v nevyhovujúcich, manipulatívnych, traumatických vzťahoch a prostrediach vniesol do hlavy bolestivé skúsenosti, myšlienky a katastrofické scenáre, bude treba postupne všetky tie mentálne smeti z našej mysle vyniesť, vyčistiť, doslova zlikvidovať kvalitnými „čistiacimi prostriedkami“ v podobe zdravých, neutrálnych, minulosťou nezaťažených myšlienok a predovšetkým Božou pravdou. O nás, našom živote, o Jeho plánoch pre nás, našu budúcnosť.
Často sa nám zdá, že na to, aby sme sa zmenili, vykročili z minulosti do nového, dobrého života potrebujeme nejaký nepredstaviteľný, ohromujúci a ohlušujúci zázrak, pri ktorom sa bude zem triasť a blesky šľahať. A áno, to, čo Boh a Jeho Slovo s našou mysľou a životom vie urobiť, naozaj JE ZÁZRAK. No často sa deje celkom inak, nenápadne, skromne, bežne, a – čo je dobrá správa – veľmi jednoducho!
Zastav rozprávkára
Existuje taký trik, ktorým môžete ošáliť svoju myseľ a postupne ju privádzať na dobré chodníčky – ja tomu spôsobu hovorím – Zastaviť Rozprávkara. Ak je naša myseľ plná klamstiev, najhorších možných scenárov, ducha porazenectva, menejcennosti, strachu, sklamania, tak tento rozprávkar bude silou-mocou – alebo skôr zo zotrvačnosti, skrátka si nemôže pomôcť! – vstupovať do každej, aj tej najbanálnejšej situácie nášho života. Bude nás zastrašovať, odrádzať, spochybňovať, naháňať úzkosť, podceňovať, umenšovať, hatať všetky naše plány, sny, túžby, predsavzatia, lebo iné skrátka nevie!
S Bohom však – vďaka Bohu – vieme, že On pre nás má naozaj dobrú budúcnosť, plány plné dobra a radosti, že sa ničoho nemusíme báť a všetko sa nám pod Jeho rukou bude dariť. Áno, vieme to. Veríme tomu. No myseľ je rokmi tak zanesená všetkým tým klamlivým balastom, ktorý bude na nás každú chvíľu vyskakovať. Rozprávkar nám tu príde povedať, že „to sa určite“ nepodarí, tam zas, že „to nemá význam, také niečo nie je možné, máme prestať dúfať…“ Vždy je pripravený bodnúť do chrbta nôž v podobe „zaručenej pravdy“, že on alebo ona nás určite nemá rada, nechápe nás, ublíži nám, že tamto skončí zle…“
Znie to možno infantilne, ale mne sa osvedčilo začať skákať tomuto „rozprávkarovi“ do reči a klásť mu sugestívne otázky, z ktorých napokon stratí reč, argumenty, jeho čaro bude postupne slabnúť a vplyv a vláda v našej mysli rozpadať (samozrejme, to za predpokladu, že už si dokážete jasne uvedomovať a rozlišovať klamlivú myšlienku). Ak vám rozprávkar v momente, keď sa chystáte uskutočniť nejaký váš plán začne pilovať uši, že sa to nepodarí, že určite zlyháte, že vás niekto odmietne, zaskočte ho dobrými protiotázkami: „Máš nejaký dôkaz, že to, čo tvrdíš, je pravda? Akú máš istotu, že sa to naozaj nepodarí, že naozaj zákonite musí prísť zlyhanie? Kde si prišiel k tomuto presvedčeniu? Tvrdíš naozaj, že ešte nikdy sa mi nič nepodarilo? Že ešte nikdy mi Boh v takejto situácii nepomohol, nezachránil, neponúkol riešenie, nevyviedol ma z nej? Prečo vlastne tvrdíš to, čo tvrdíš? Ako to môže pomôcť mojej situácii? Prečo by som ti mala veriť?“ A napokon ho „dorazte“ otázkou: „A vieš, čo hovorí o tejto situácii Boh? Lebo ja to viem!!!“…
Možno vám to znie príliš „rozprávkovo“, ale mne sa takýto „hravý“ spôsob mimoriadne osvedčil. Samozrejme, platí tu nejaká logická úmera – ak ste žili v klamstvách 50 rokov, nevyčistí vám to myseľ za týždeň. Treba byť trpezlivý, verný, odhodlaný, vidieť svoj cieľ, povzbudzovať sa po každom drobnom zlepšení, trebárs si aj túto svoju cestu zapisovať, značiť pokroky, pozorovania z nej. No zaručujem vám, že myseľ starého človeka aj po akokoľvek ťaživej a dlhej minulosti možno získať pre nové, radostné, dobré, svetlé myšlienky a budúcnosť. Dobyť to zložité a rafinované územie, ktoré môže tak veľmi škodiť, no aj tak nesmierne slúžiť, pre dobro veci. Pre dobrý plán, ktorý má s nami Boh. Lebo napokon Jeho Slovo je konečné. On ním nešetril, vo svojej milosti ho ponúka každému z nás. Keď ten dar prijmeme a dostaneme do svojich sŕdc a myslí, naše životy sa šokujúco zmenia. A žiadni rozprávkari z temnej minulosti už nebudú mať šancu…
„Obleč si nového človeka, stvoreného podľa Boha v spravodlivosti a svätosti pravdy.“ (Ef 4,24) „Tak bude moje slovo, ktoré vyjde z mojich úst, nevráti sa ku mne prázdne, ale vykoná to, čo sa mi ľúbi a podarí sa mu to, na čo ho pošlem.“ (Iz 55,11)
