Včera na našej Škole uzdravenia ďalší „aha-moment!“. Hovorili sme o tom, aké kľúčové pre všetko v našich životoch je dôverovať Bohu. Ale nie, že tak, že trošku. Nie na papieri. Nie možno. Nie formálne. Nie s „ale“, nie s výnimkami a výhradami. Nie teoreticky. … Ver Mu fatálne! Ver Mu ako malé decko. Naivne. Nerozumne a nezmyselne. Neracionálne. Ver Mu do posledného dychu. Do rozdrapenia srdca. Vsaď všetko na Neho. Všetky vajíčka do jedného košíka. Ver Mu bláznivo. Zadrap sa Ho z celej sily. S klapkami na očiach… Ako sme o tejto téme hovorili, vnukol si mi opäť (a beriem to vážne – Ocko, asi mi chceš ňou naozaj niečo povedať😊) moju „slávnu“ scénu, ako som na Vianoce 2023 už s totálne zachrípnutým hlasom (a asi po troch záchvatoch kašľa) vystupovala na pódium. Koncert pred nami. Áno – malá, malinká časť vo mne mala tendenciu zrútiť sa do paniky. Vzdať to. Stratiť sa v bezradnosti. Ale tá väčšia, tá vyhrávajúca časť nejakým zázrakom zostala stabilná.
Tá pokojná časť si povedala tesne pred nástupom na pódium: „Bože, ja nemám inú šancu, len sa teraz Teba zadrapiť z celej sily a na tisíc percent. Tebe uveriť, že ma tým prevedieš. Nikto iný a nič iné. Ty to nejako zázračne zariadiš. Ja neviem ako. Ale ja sa teraz nepozerám nikam inam, iba na Teba. A nemyslím na nič iné, len na Teba….“ Toto naladenie ma nejako zázračne vystužilo a podržalo počas celého koncertu. Bola som tak fokusovaná na Teba, ako len málokedy predtým, aj potom. Veď preto na to neviem zabudnúť 😊… V predstavách som sa Ťa po celý čas koncertu držala. Nejako to fungovalo. Aj som spievala, aj som sa sústredila na Teba. Doslova som si predstavovala, že Ty držíš moje hlasivky…
Dnes viem, že si to aj robil. Podržal si môj hlas na celý ten čas. Áno, je pravda, že hneď, ako sme zostúpili z pódia, môj fokus povolil a ja som už po celý zvyšok večera, aj ďalšie dva-tri dni len chripela a takmer celkom stratila hlas… Ale v tom je tá pointa! „Fungovalo to“, keď som všetko vsadila na Teba. Bez výhrad. Bez možností A, B, C, D… Keď si bol pre mňa tými sto percentami iba Ty. Keď som si nedovolila (ani memohla!:) pochybovať ani na milisekundu, ani náznakom myšlienky. Ako keď hráč všetko, čo má vsadí na jedno číslo rulety. Ako keď oslepneš voči všetkým, v materiálnej realite sa dejúcim okolnostiam okolo teba a dáš to všetko do rúk Jemu. Tie okolnosti, svoje srdce, tú úzkosť, celú seba! To sa mi vtedy stalo. Bolo to báječné! Bola som Tvoja dcérka a Ty môj Boh. Plne…
A hoci som to vypätie a fokusovanie považovala možno za extrémne, Ty mi to stále pripomínaš a hovoríš mi: „Nie, to nebol extrém! Toto je môj normál! Chcem, aby si mi stále presne takto verila! Úplne. Bláznivo. Ako bezstarostné dieťa. Nemusieť mať možnosti B, C, D a E, pretože som tu ja, tvoj Boh. Nemusieť mať „ale“, nemusiac sa nechať otriasť a spochybniť skúsenosťami a realitou sveta. Vsaď všetky žetóny na mňa, vlož všetky vajíčka do jedného košíka! Do mňa!“ … Viem, že mi to dnes hovoríš. Aby som uchopila túto spomienku a naučila sa ju žiť ako normál. Aby som ti nedôverovala trochu, ležérne, s možnosťami, so zadnými dvierkami. Ale ako blázon. Ktorý s chrapotom a zapáleným hrdlom vystupuje na javisko. Lebo má Teba! A Ty si Boh nemožného. Divov a zázrakov. Tak si to povedal, tak to hovoríš. Tak chceš, aby sme žili a kráčali v tom. … Niekedy nás k takej vypätej dôvere prikvačí núdzna situácia. Keď musíme. Keď vieme, že už nič iné nám nezostáva. Iba Ty. A vtedy sa to nejako zázračne aj stane… Keď si dovolíme nerátať s nikým iným, iba s Tebou…
Toto chcem. Chcem to. Viem, že Ty to odo mňa chceš. Byť blázon do Teba a bláznivo dôverovať. Tak, že svetu to nebude sedieť. Že svet si bude klopkať na čelo. Toto od nás chceš, Tvojich detí. Mať vieru, ktorú svet nechápe. Mať vieru, ktorá prekročí to svetské. Zasvieti nad tým všetkým… Chcem to a uchopujem všetko to, čo si mi včera pripomenul. Ďakujem Ti. Dôverujem ti. Uč ma byť tým bláznom. Pripomínaj mi to, prosím…
P.S.: Ako som písala tieto riadky, pripomenul si mi ešte jeden moment, cca pred šiestimi rokmi, keď sa na mňa pokúsil PRVÝ a POSLEDNÝ RAZ zaútočiť záchvat paniky. Zvíťazila som nad ňou po niekoľkých minútach tým istým spôsobom. Zakvačila som sa Ťa, uprela som na Teba oči, päste, srdce, myseľ, všetko! Odvrátila som sa od tých diabolských pocitov, chytila sa Tvoje ruky a z toho miesta ich poslala kade ľahšie. Nepripustila som nič iné. To je víťazstvo v Bohu. Keď naozaj nepripúšťaš nič iné, len Jeho pravdu <3
