Uzdravenie rovná sa nabrať odvahu a vieru začať písať nové…
…Niekedy sa nám zdá, že sme asi „zle odpustili“, nedostatočne sa vzdali minulých zážitkov, neurobili všetko pre ich uzdravenie. Motáme sa stále v rovnakých ľútostivých spomienkach, pociťujeme ešte občas úzkosť, necítime dostatočnú podporu a lásku k sebe samému, dokážu náš „vytriggerovať“ stále tie isté banálne veci (vytočí nás nevinná poznámka aj od neznámeho človeka, ktorú berieme ako útok, ohrozenie našej integrity…)… A pritom problém môže byť – a často je – v niečom celkom inom… Pamätám si, ako som s Bohom prežívala krásne obdobie intenzívneho uzdravovania, keď som veľmi dbala na to, aby som uvoľnila všetky staré zážitky, mala ich do bodky vyjasnené, nahlas som deklamovala odpustenia na všetky strany, dovoľovala si vyplakať to všetko, učila sa (pre mňa) nové nástroje, ako mať voči svetu bezpečné hranice… No mala som dojem, že aj tak prešľapujem na mieste. Že som aj tak stále akoby v minulosti. Hlavou, srdcom, spomienkami… Volala som v modlitbách na Boha – „Bože, Ocko, ešte nejaký recept, ešte nejaký dielik, nejaký nástroj, niečo, čo som neurobila, musí to tam ešte byť, čo to je, povedz mi, Ocko!“
A povedal mi. Úplne jednoduchú a banálnu vec. Dokonca mi to ukázal na princípe srdca, ktoré – nech je akokoľvek dolámané a zranené, stále chce biť a ťukať si svoj rytmus ďalej. Prečerpáva staré a načerpáva nové. Nechce sa nikdy zastaviť!!! Chce žiť z nového. Vzduchu, krvi, kyslíka… Presne toto mi hovoril naliehavo Boh. Tvoje srdce, tvoja myseľ, každá tvoja bunka, sval, tvoje vnemy a receptory, tvoj jazyk, nos, oči potrebujú nové zážitky, nový dych, nové vzruchy, nové stretnutia. Nový vzduch a slnko… Áno, viem. Niekedy sme unavení. Cítime sa zničení. Sklamaní. Vystrašení. Trauma nás oberie o sny, nádeje, vieru. Bojíme sa vykročiť. Všade vidíme zradu. Zlý koniec. Nebezpečie…
Ale Boh, Boh nám hovorí a ukazuje o našej traume, nech bola akokoľvek hlboká a zradná, niečo celkom iné. Veď sa len pozrime na Jozefa! Jeden z mojich najmilovanejších príbehov vôbec. Kto by Jozefa nemiloval? Z hlbočín studne vystúpil v Božej sláve do pozície vedenia krajiny. Stal sa kráľovým miláčikom, radcom, pravou rukou. Mohol sa nechať zlomiť zradou najbližších. No on sa držal Božieho slova…
Aj keď sa nám zdá, že nám nezostalo v živote nič, keď sme boli ošklbaní klamstvami, bolesťou, útokmi, hanbou, žiaľom… Aj keď v márnej túžbe pohnúť sa nevieme, čoho sa zachytiť, lebo za nami, v našej minulosti, je len čierna diera, pády, chyby a rany… Aj keď sa nám zdá, že pohnúť sa je nemožné, lebo toho bolo „too much“. Aj tak máme všetko. Keď sa rozhodneme veriť Bohu a Jeho Slovu. Boh vie vyčistiť, vydezinfikovať a obviazať naše rany, vziať nás do náručia, pozbierať naše slzy do nádoby, učičíkať, nakŕmiť kašou.
No vie, a chce ešte oveľa viac! Boh veľmi chce s nami vykročiť dopredu. Do pre nás neuveriteľného a nemožného. Nepredstaviteľného. Niečoho takého dobrého, čo len Boh dokáže… Čo chce od nás aj odvahu a vôľu, áno. No predovšetkým veľa viery v Jeho vernosť a stálosť. Boh chce a ponúka pre naše srdcia nové zážitky. Boh nás volá, aby sme začali písať nové stránky. Naplnené radosťami, sebaúctou, novými cieľmi a snami. Tak sýtymi a farebnými, že sa už nebudeme musieť pozerať dozadu. Už nebude čas, chuť, ani dôvod. Budeme hľadieť dopredu, na všetky tie nové rána s Ním a Jeho prísľubmi. Odhodláme sa uveriť Jeho pravde. Prepíšeme s Ním všetku bolesť. A naše srdce znovu bude spievať. Celkom nové piesne. Také, o akých ani nedúfalo. Aké len Boh pre nás mal pripravené…
Ako to viem? No takto! „Veď Ja poznám zámer, ktorý mám s vami! Sú to myšlienky pokoja a nie súženia; dám vám budúcnosť a nádej.“ (Jer 29;11). Alebo takto: „Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré…“, a aj tá najväčšia bolesť bude s Ním premenená na svetlo. (Rim 8;28) Alebo čo tak toto? „Ja tvoju spravodlivosť vyvediem na povrch ako svetlo a tvoje právo ako poludňajší jas.“ (Žalm 37;6) … Toto hovorí Boh, ktorý „ozdravil tvoje skrúšené srdce“ (Žalm 147, 3), videl tvoje slzy, zhromaždil ich a vložil do svojej nádoby (2 Kr 20;5, Žalm 56,9) a blahoslaví všetkých, ktorí plakali (Lk 6;21)… Len chce, aby si teraz vykročil. Písal s Ním nové. Pretože ak nenaberieme odvahu a vieru napísať nové, naša myseľ a srdce sa budú stále utiekať k starému, boľavému. Lebo nič iné nebudú poznať. Nebudú mať nové spomienky, pocity, skúsenosti, a s nimi ani novú sebaúctu, radosť, rešpekt, sebadôveru.
Môžeme mať čistučké srdce aj svedomie, mohli sme „urobiť všetko správne“ pre odpustenie a pustenie minulosti. No to nestačí. Musíme začať stavať nové. O ktoré sa naše srdce začne znovu radostne opierať a vyspevovať v rytme nádeje, jasu a pokoja. … Pretože odpustenie, aj keď takých falošných a nebezpečných definícií nájdeme plný google, nie je o tom, že sa naše spomienky zrazu mávnutím prútika premenia z boľavých na neboľavé. Že to, čo sme videli čierne, zrazu už bude iba v zlatistých farbách. A nie je dokonca ani o tom, že zrazu budeme mať na osobu, ktorá nás zradila (zničila, využila, okradla, ublížila…) peknučné a usmievavé spomienky. Ani o tom, že budeme s tou osobou vedieť a chcieť tráviť čas a budeme v jej prítomnosti v úplnom pokoji a radosti. Odpustenie nie je pocit. Tak, ako každé ráno znovu a znovu ideme do telocvične nie vždy s dobrým pocitom, ale preto, lebo sme sa rozhodli, tak aj odpustenie je rozhodnutie, nie pocit. Rozhodnutie, že tamtá minulosť už nebude zaťažovať môj dnešok a nezabráni mi budovať s Bohom celkom iný zajtrajšok…
